A tak ako sama v čase starnúcom prechádzam cez krajiny seba a v míľnikoch rokov sa už nespoznávam a stretávam tú, ktorou som bola, v sebe ako cudzieho človeka – tak kráčam cez mramorovo biele rozsiahle kraje Bieloruska.
Krajina oslávená piesňami a bolesťou, kto porozumel tvojím ranám? Krajina ovenčená bocianmi a girlandami oblakov, krajina s dažďom slnka a zeleným krídlom košatých letných smrekov... Krajina voňajúca po slame, krajina zvelebená a už na Božích rukách nesená tým, že azda najviac zo všetkých krajín Európy ti Boh požehnal utrpením. Aká si krásna, krajina, kde ako kŕdle škorcov zosadajúce na sady, vznáša sa tvoja sladká reč – aj na srdcia tých, čo ju nepočujú a nechcú; ako milosť stojí pri dobrých, i hriešnikoch.
Akým len pokojom žiari táto krajina. Možno je to nekonečnou rozľahlosťou tejto zeme, ktorá vo svojej plochosti povrchu skutočne pôsobí ako hladina jazera a jej vlnami sú koruny smrekov, borovíc a briez, kde sa končí leto a začína sen – možno práve tak, ako upokojuje voda, tak upokojuje i hladina polí, vlniace sa lány pšenice, slama zviazaná do snopov a už pozbieraná a slnko, čo mi kladie na čelo a oči teplú dlaň.
Je vôbec neuveriteľné, že táto zem stojí, že napriek absolútnemu zničeniu počas vojen, sa znovu zdvihli aj z ruín boľševizmu chrámy, znovu sa napäli do obdivuhodných šírok a diaľok prospekty a bulváre a diaľnice, križujúce lány a luhy a lúky ako tepny nosiace neokysličenú, chorú krv áut a tohto sveta. Na mnohých miestach tu horia ohne za padlých vojakov a sladká vôňa petúnií rozsadených okolo im žehná na poslednú a večnú cestu. Západná Dvina a Svislač zbierajú slnečné lúče ako Rút klásky po žatve v obilí a viažu ich na zvlnených hladinách, ukazujúc len malé zlomky slamy v lúčoch nesúcich sa na hrotoch zdvihnutých vôd.
Podivuhodná je architektúra bieloruských chrámov. Poznačené milovaným pravoslávím, prítomnosťou Poľska a Litvy, misiami jezuitov a milosťou gréckokatolíckych spevov, sú bieloruské chrámy neuveriteľnými perlovými náhrdelníkmi, ktoré sa vo svojej dvojvežatej belobe lesknú na slnku pri brehoch širokých riek či na upravených rozľahlých námestiach. V nedeľu som videla mnícha hrať na zvonoch v najvyššej veži ako na hudobnom nástroji, a celé mesto sa ozývalo čímsi duchovným a slávnostným, až človek sklopí zrak – že len máločo dokáže tak slávnostne a presne ako zvony vyjadriť skutočnosť a slávu Pánovho vzkriesenia.
Sedela som na brehu bieloruských jazier a do vlasov a na koži sa mi usadil piesok ako starý psík čakajúci na pohladenie. Jazero lemovalo množstvo sanatórií a práve prítomnosť týchto zariadení mu dodávala jemný pokoj, že voda už len svojou prítomnosťou pôsobila liečivo, rovnako ako stromy a zvlášť krásne hrubé topole, na ktorých sa zjavil farebný a hustý mach. Zaspala som pri tichej uspávanke vody, slnko mi poskytlo vankúš i prikrývku, aby som sa na piesočnej posteli cítila tak mäkko ako v náručí. A rozľahlé jazero pripomínajúce okolitou prírodou Karéliu i Pobaltie, sa mi dotýkalo chodidiel ako vodná tráva a len vrany letiace tak nízko, že bolo počuť mávanie ich navlhčených krídel, svojím slávnostným krákaním prerušovali pokojný okamih.
A tak ďakujem, ďakujem tak hlúpo, človečenským jazykom, ktorý často predbieha srdce... Tak ďakujem len týmto jazykom rozpadávajúcim sa postupne na prach, za túto krásnu zem. Za okamih vidieť a cítiť pod nohami bieloruskú krásu. A prosím o odpustenie, že som tak málo naozajstne pre druhých, taká odlišná od voňavých borovíc, pravoslávnych chrámov, dedinských domčekov a bieloruského slnka, ktoré sa po tisícky rokov a vekov rozdáva až tak, že o tom ani samo nevie, bezozvyšku pre všetkých.
