V maršrutke na ceste do hôr som pocítila, aká falošná je táto ideológia mladej generácie – to, čo vzniklo azda i naivne z dobrej myšlienky, ale nedovidelo na svoje dôsledky. Všetky tie slová „multi-kulti“, „open mindedness“, tá bezbrehá „pohoda“ a „my sme už iná generácia“. Všetky tie slová, ktoré vôbec neplatia. V týchto krajinách, kde čas ubieha predsalen trochu pomalšie vidím, ako žiadna generácia nemôže byť iná a „nová“. Ako sme naveky spojení s našimi predkami a s dedičstvom, z ktorého sa nedá vyzliecť, lebo sme jeho súčasťou. Každý pohyb ruky – to, ako človek vystrie dlane k modlitbe, ako sa prežehnáva alebo ako sa skláňa k práci ako k dieťaťu v kolíske... To všetko sa k nám už dostalo dlhou ponornou riekou dejín. Od našich predkov. Od dávnych predkov, ktorí nám vložili do génov naše povahy a náš talent, od predkov, ktorí svojimi životmi priniesli na naše plecia Božiu milosť či Božie dopustenie. Dlhá a tajomná je rieka ľudských génov. A každý okamih – keď sa mi okolo nôh mihla užovka, keď s radosťou očakávam sestru, keď konám milosrdenstvo alebo naopak, hriech... To všetko sa zapisuje do jej kroniky. A potom okrem génov je tu i dlhá a posvätná rieka tradície. Toho, čo je nemenné a čomu sa učíme. K čomu sme sami ničím neprispeli, no predsa ako deti, ktorým veľkoryso rodičia zverili svoje dedičstvo – môžeme používať jeho plody. Tak zvláštne a mysticky na mňa pôsobila každá návšteva chrámu, každé mesto, kam sme chodili spievať a kde sme s úľavou vraveli: „Tu je dobrá akustika!“ A pritom sme boli iba ako posledný kvet jablone, ktorý samotný nemá korene, ale za všetko vďačí mohutnému telu stromu. Tie mohutné chrámy, ktoré sme nestavali, noty, ktoré sme nezložili... A predsa cez naše hrdlá mohla prenikať prastará hudba tradície. A tak som sa nova dívala do znudených tvárí cestujúcich zo západu sediacich na zadných sedadlách. A myslela som na to, ako sa mladý rozum vzpiera a ako žije v predstave vlastnej výnimočnosti a až milosrdný a múdry čas ukáže na staré a navždy platiace pravdy.
V ničom nie sme lepší než ľudia pred nami. A tento čas nie je o nič nezávislejší a dokonalejší než ten pred nami, ba v mnohom horší, omnoho zaostávajúcejší v múdrosti, v pokore a hĺbke.
Weronika a Filip z Poľska
Pane, koľko storočí, koľko námahy a práce stálo, kým vznikli národy, kým sme mohli pokľaknúť pred Tebou ako Slováci – aby sme napokon ako jeden z mála národov v takej miere zabudli na vlastnú kultúru a vlastné dejiny. A zhľadúvali sa v tom či v onom – takmer vo všetkom, len nie v láske k vlastnému národu a k Tebe.
Už som ustatá po toľkých týždňoch cesty. Chcelo by sa mi spať, spať, postaviť stánok spánku ako modlitbu – keď sa chcem vyznať Pánovi tým, že mu tichu ležím pri nohách a takto azda najviac cítim pokoj života. Okolo Božích nôh, ktorým človek nedovidí konca, tečú rieky a zrkadlia sa v letnom slnku ako telá užoviek. A v ich hĺbkach si i najväčšie ryby a najnebezpečnejšie tvory v horách žijú ako pokorné baránky a Boh ich miluje. A napĺňa hudbou šumiace koruny stromov. Napĺňa hudbou kalichy kvetín. A včelám porúča tiché a mierotvorné bzučanie, ktorým ma uspávajú,keď na jar ponorím hlavu do rozkvitnutých korún jabloní.
Pane bosého vtáctva nad našimi hlavami a Pane zelene, čo nás obklopuje... Pane našej pamäte, našej staroby a smrti, na ktorú zavše zabúdame. Koľkokrát sme vinu chceli zvaliť na druhých. A pritom je naša, vlastnejšia než sestra. Naša pýcha, netrpezlivosť a náš strach z pokajania – ako strmé steny Kaukazu od zeme vzdialený od Teba.
Za niektoré z fotografií a za veľkorysosť a pomoc ďakujem Weronike a Filipovi z Poľska
