Slnko sa oblo lesklo nad svetom ako kvapka rosy. Akoby sa kdesi vysoko v nebi vydvihol nad svet bledomodrý list, kúsok ostrého a vznešeného stebla neba, pod ktorým viselo slnko a v noci mesiac zároveň. A všetko na zemi jestvovalo pod teplým srdcom slnka. Trávy, aj tichá skromnosť popínavých rastlín volala: „Tebe patríme!“ A každý kameň mal inú tvár, s inakšou variáciou dozrievali ťažké ruže leta, svoj vlastný dych, čas života aj osud mal každý strom, keď bdel rozožatý nad nočnou jarnou ulicou, akoby pozdĺž ciest zapálili lampy z petroleja. A napriek tomu sa obrátil človek proti človeku. Nevedno odkiaľ naňho padol hnev. Nevedno odkiaľ sa do duše vliala úzkosť, strach vyplnil každý záhyb vo vnútri. Kam, ach kam sa podela dôvera k Bohu? A bázeň pred ním. A vďaka zároveň. Toľko krížov, toľko pocitov, toľko viny, lásky a darov, ktoré má duša uniesť – a predsa ľudia náboženstvo odhodili. To, čo sa začalo v Európe a tichým pohybom ako keď záhradník drôteným pletivom oboženie zem – ktosi obohnal rozumom nekonečný priestor ľudskej duše a zrazu sa vnímanie uzamklo pre večnosť. Zostali argumenty, reálie... Jagavé šperky tohto sveta. A hoci všade, z každej šupinky kôry presahuje Boh, predsa ho ľudia odmietajú vidieť. A toto podivné uzavretie, a táto zvláštna mámivá nákaza, ako keď vábnym hlasom spievajú krásne sirény – to všetko sa prenieslo z Európy i na východ. A postupne i v Iráne začali ľudia nevnímať Pána Boha.
Dívala som sa na svet ako na hladinu mora. Čo je vlastne púšť, a čo nebesia? Raz sa mi zdalo, že nad svetom sa klenie azúrová pusta, s oázou oblakov a korunami stromov. Že vysoké búrkové mračná sa nej týčia ako veže miest obohnané hradbou vetra i búrky, ktorú nikto nezdolá. Zem sa zas zdala piesočnatým nebom – okrovým a zavše červeným. A piesok, čo sa dvíhal, dopadal k nebu ako obrátený dážď. A každé obohnané mesto bolo ako oblaky. A cesty v poli sa tiahli ako dlhé čiary lietadiel – a stáda zvierat sa menili na vtáctvo. V duchu som objímala Irán a volala aká krásna, bohumilá zem. A aká čistá v dedinách – ľudia tu prežívajú detstvo národa. Keď sa stretávajú a recitujú básne, keď každý tretí hrá na „setáre“. A každý z nich je hrdý na svojich básnikov, akoby vedel, že so slovom múdrosti prijíma zároveň i kúsok neba.
Možno sa občas naša duša podobá iránskym púšťam a mestám uprostred nich. Keď na ňu útočí pokušiteľ – a múdry veliteľ vie, že si má pripraviť zásoby a postaviť múr. Lenže keď sa ako blízky večer – a blízka zima a blízka ďalšia jar... Blíži aj koniec časov, nikto si nechystá nič. A tak krehkosť a krása ľudskej duše zostáva nevzdelaná, neposilnená a nepripravená akoby sa uprostred púšte chvelo mesto ustráchané ako mláďa srny. A v diaľke sa už trasie zem, už cítiť nozdry stáda vojenských koní – ba čo, útočník je už tu, prišiel nebadane, v rúchu obyvateľov mesta. A naše mestá sú nepripravené. Nemilujúce a trúfalé. Vznešená zem, čo raz príjme všetky mestá, čo naozaj padnú – čo nám potom odkáže? A ako sa pred tvár dejín postavíme my – čo sme nebrali ani sami seba vážne.
A tak sa dívam dlho na iránske mestá – stratené v púšťach, aj nikdy nenájdené... A vidím leto ako krásnu ženu v čiernom závoji, ktorá len čo prišla, znovu odchádza. A vidím ju v diaľke navracať sa znovu a potom zase lúčiť sa a prísť... Až sa mi chce vlastne pýtať – čo je to čas? Čo je leto a čo zima? Veď sa nezačalo – a už zas končí, takže to bude inak – naveky trvá každý okamih. A každý ľudský čin trvá naveky, každá vina je absolútna, až sa nedá uniesť... Ak by ktosi Veľký neprišiel a nezmiloval sa. A okolo rozbitých miest postavil múry nádeje a lásky, aby nezahynuli v púšťach.
A tak sa dívam dlho na iránske mestá, hladím ich očami, prechádzam uličkami ako cievami. A prosím a ďakujem za ten zázrak. Smieť byť pod ochranou nebies na zemi.
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
