Zvieratá ju prijali pokorne, ako prijíma múdre ľudské srdce starobu a ubúdanie síl. A bez slov – ako ubieha vlastne celý zvierací život – ukladali stopy do zasnežených záhrad a ich kopýtka, či vankúšiky na labkách mrzli vo vrstvách snehu. No neprestali byť poslušnými sluhami Božími. Teraz i k zvieratám prišla jar. Navštívila ich a vohnala im do krídel silu. A kým sme sa ešte hádali o zime a rozprávali, ako dlho našu zem neopúšťa chlad, pohli sa ako ľady divé husi. A zimné vtáctvo, kŕdle chochláčov a vzácne strakoše, to všetko nebadane opustilo háje a lesy. Prileteli bociany, nad sadmi sa mihli kŕdle škorcov. Z poľa sa ozval škovránok a vysoká fistula cíbika chochlatého. Tak stromy vystierali svoje vetvy ako ruky k nebu dlaňami a ono ich plnilo slnečnými lúčmi. Slnko uviazlo ako najvzácnejšia ryba v ramenách riek a až do neskorých hodín zrkadlilo v pokojných hladinách svoju silu. A kým my sme výskali – a predsa prišiel život! A kým sa deťom nevnímajúcim čas zdalo, že jar trvá večne a že je azda konečným štádiom každého stromu; že úlohou každého kvetu je prísť na svetlo Božie a práve teraz vykvitnúť... Medzitým už príroda vedela o všetkom – o ďalšej jeseni, i o ďalšej jari. A vedela, aká krátka bude vegetatívna časť tohto roka, ako skoro príde opäť zima a znovu príde priateľ sneh. Príroda vedela, ako sa chystať na plody. A ako na pleciach zeme nosiť človeka, ktorý si tak málo uvedomuje, že život je len okamih.
Tak rýchlo ubieha tento život. Aké pochabé je myslieť si, že je rozdiel medzi mladým a starým, medzi kosťami predkov a nami, keď sa z múdrych náhrobných kameňov ozýva – to, čo sme my teraz, aj vy raz budete. Keď svojím čiernym lampášom svieti verná a dobrá služobníčka Božia, smrť, vtedy človek azda viac myslí na to, aké je pochabé stavať na všetkom pozemskom a že nie je rozdiel medzi ľudskou pýchou, domnelým uznaním a slávou a jarnými broskyňovými kvetmi. V horizontálach života, kde popred ľudské oči ako na plátne filmu ubiehajú svetlozelené jarné lúky a potom opäť jemnosť lístkov ozimín a krivky zasnežených polí, sa po rokoch začne vynárať otázka: Človeče, na čo si žil. Človeče Boží, ako si žil... A horizontále ľudského života, v ktorom sa iba striedajú udalosti a dni sa rútia rýchlo ako z briežka sane – tejto horizontále ľudského života začne chýbať vertikála večnosti a dobra.
Večerné slnko rozprestrelo nad krajinou svoj modlitebný koberec. Krajina sa modlila celá a osamelý človek si všimol, ako sa z horizontu sviežozelených polí vynára barokový kostolík. Možno až vtedy si pútnik uvedomí, aké obrovské svedectvá nám zanechali naši predkovia. Akú obrovskú rolu zohrával geniálny barok. Ako kultivoval ľudskú krajinu, ktorá by bola bez neho pustá, keby sa ľudské oči nemohli oprieť o vežu kostola. A tu nejde iba o zrak človeka. Ale o to nájsť celú kontinuitu dejín, zmysel ľudského života. Celú tú obrovskú námahu a smrť obetavých a nikdy nikde nezaznamenaných ľudí a mučeníkov. Aby sa až do nášho chorého storočia preniesla správa o tom, čo sa odohralo v Jeruzaleme pred dvetisíc rokmi.
