Ale ako som prenikala hlbšie, krajina sa stávala inou, iné trávy, iné ticho nad riekami a jazerami, iný vták svojím písknutím prerušil nehybné poludnie, iná vôňa rán a iné scenérie západov slnka, iné lúky, iné ruky a iba to isté nebo a vysoké barokové oblaky... Oblaky nad Poľskom.
Stáli nado mnou ako colníci, ktorých nebolo treba, ako anjeli strážni a hýbali sa spolu s vlakom, aby na poľskom severe opustili Baltské more a vydali sa ďalej, do tajuplných škandinávskych miest.
Pani modliaca sa vo vlaku ruženec; ktosi, kto sa ma pred rozľahlou nížinou za oknom pýtal, či na Slovensku píšeme cyrilikou; vytúžená Varšava a ktosi, kto mi do ruky vkladal Mickiewiczove Krymské sonety dozvedajúc sa, že putujm z Poľska až na Krym. Varšava, kde mi tak chýbalo staré mesto, staroba ulíc, ale nechýbala mi bolesť národných dejín – ach, Poľsko, povedz, ktorý výklad dejín je spravodlivý? A jestvuje vôbec spravodlivosť na tejto zemi? Veď ty azda najlepšie vieš o onom svete za svetom, o večnosti, o modlitbe, o Spasiteľovi, ktorý sa zjavil tvojim svätým.
A zatiaľ sa v poľských trstinách preháňa vietor. Podobný na cit poľských básnikov. Ako Chopinove klávesy sa striedavo hýbali konáre stromov, lístie šumelo ako slová na perách poľských učencov a spomínané oblaky napokon pripomínali barokové parochne vojvodcov a kráľov.
Ach, Poľsko, ktoré si vo svojom jazyku v ženskom rode a ženský rod vždy robí svet jemnejším, ukáž mi svojich velikánov, svoju krásu a svoj priestor ako predzvesť rozľahlých priestranstiev smerom na východ. Veď z nebies ma pozorovali tvoje oblaky. Občas ku mne zleteli ich tisícky daždivých očí, dívali sa na mňa zblízka, ba prenikali pod kožu. Nad ránom lesy prestupovala hmla ako hudba. A sviežosť tráv javiaca sa akoby to malo byť naveky, nahovárala, že raz ľudské srdce nájde pokoj.
