Vtedy sa Ochridské jazero pevnejšie zomklo a vlnu po vlne vyslovovalo na svojich brehoch kláštory. Stáli pozdĺž jeho celého pobrežia, pokorne dosahovali žiarou až na miesta dnešného Albánska, cez strmé skaly, vysoké lesy, cez len v náznakoch započaté ľudské obydlia a čistiny. Stáli tam, kde sa celkom prirodzene spájal kláštor prírodný s kláštormi ľudskými. Kde Duch udržiaval poriadok jazernej hladiny a okolitých kameňov a húštin. Kde si už múdrosť nevystačila sama so sebou a prehovorila aj cez ľudské ústa. Kde si popýtala srdcia a napokon aj prsty a ruky, aby sa pomkli k ukladaniu tehál a zo skaly sa zrodil kláštor.
A postupne, ako sa krôčik po krôčiku obrodzuje ľudské srdce, prichádzali pod ich strechu mnísi. Krajinu držali v rukách pevne ako chlieb, s láskou ju lámali na polia a jabloňové sady, obrábali ju a žehnali jej. Rozdeľovali ju, keď ako v piecke dozrela na ostrom letnom slnku.
Boli to mnísi, ktorí dobre vedeli, čo značí siať do sŕdc lásku. To im sa v duši zjavoval plamienok – ten, ktorý už zhasol mnohým, keď sa zabudli modliť: „ale zbav nás od zlého...“. Plamienok, ktorý vie, že žiadna z poklôn nie je dostatočná pred Božou tvárou, že nieto miesta, o ktorom by nevedel; že niet miesta, ktoré by sa diabol neopovážil pokúšať. Práve mnísi v tajomnej moci chválospevov a zvlášť tí, čo sa vydali na cestu v šľapajách Solúnskych bratov, vedeli o Sofii, o tajomnom sviatku Letníc, o svätodušnom tajomstve, ktoré rodí nového človeka a tam, kde bola predtým púšť, odrazu rozkvitol háj.
A s takou nádherou, ako spievali apoštoli chválospev s Kristom po ceste na Olivovú horu; sa do duší vlievalo z kláštorov svetlo. A volalo: „Vráť sa!“ – na každého, kto si myslel, že odíde. Volalo: „Modli sa!“ na každého, kto si myslel, že už celkom určite a overene nemá nádej. Volalo na všetkých, čo viac ako život očakávali v približujúcom sa čase smrť. Volalo na všetkých, čo nemali čas a namiesto počúvania našli zaľúbenie v hlasných slovách, prednáškach, tónoch, kariére a zábave. A podopieralo tých, čo šepkali: „Pane, ja už nemôžem...“ A kde bola včera smrť, prichádzal nesmierny život.
A bol to on, mohutný život, ktorý predbehol človeka a ktorý ho predbehne aj hlboko v zemi, ktorý sa derie na hladinu v nedočkavých pľúcach, ktorý sa zakaždým rodí v nových deťoch a ktorý vo všetkých bunkách a prvkoch, aj v treskúcom mraze a valiacej sa vode, spieva Bohu chválospev.
Ale Ochridské jazero skrýva aj iné pravdy. Ako sa nekončia radiačné lúče slnka len za najbližším múrom, ale jeho teplo pokračuje aj cez steny – tak sa mu podobajú aj národy. Nemajú hranice vytýčené štátnikmi a ich duchovné bohatstvo vyžaruje množstvo lúčov, ktoré nemajú medze. A sálajú skrze štáty, kontinenty, skrze prírodné bariéry i skrze storočia. A tak je to aj Slovenskom, aj keď je málo tých, čo si to uvedomia a precítia. A to, čo bolo od nás vyhnané alebo potlačené, vyklíčilo na iných miestach. A ozýva sa spätne od Ochridského jazera, z kraja Sedempočetníkov, kde si zem pamätá stupaje svätého Klimenta, kde sa sýkorky stretávajú v zime v kŕdľoch akoby ich volal svätý Naum a kde kamene vedia o pevnosti svätého Gorazda. A môže na seba zabudnúť národ, z ktorého raz už vzišli svätí?
„Pamätaj,“ zašepkalo ešte Ochridské jazero, kým sa ponorilo do večernej tmy. A opačne ako človek, ktorý prichádza často k druhému, aby v ňom našiel a zdôraznil len tie najhoršie stránky; sa na oblohe rozmohlo ranné slnko.
