Všetko si zachováva svoju pamäť. Zachoval si ju jazyk, keď vo svojich vrstvách zachytáva históriu národa, ba celého osídlenia. Zachovávame ju aj my, veď pod vrstvami nás samých bývajú naši predkovia. Žijú uložení hlboko v génoch: v chôdzi, v obočí, v hlase, v našej kondícii alebo v smiechu. Sú v gestách, keď na čosi nadšene ukazujeme a keď sa chytíme za líce zbadajúc, že sme urobili chybu. Ako sa na seba ukladajú vrstvy hornín a celú tú premenlivú masu čosi drží – v čom staré národy videli veľkého slona, korytnačku alebo rybu... Tak aj nás všetkých, jednotlivcov i spoločnosť, drží Zmysel. A každú súčasnosť držia železnou kostrou dejiny.
Tak svieti všetko uplynuté ako záhadný lampáš, ktorý napriek tomu, že je už ďaleko za chrbtom, predsa žiari pred nami a ukazuje nám na cestu. Tak svieti a už sa definitívne stal. Tak svietia dejiny, pod ochrannými krídlami neodvolateľného. Tak svietia posvätené Kristom a mnohými svedkami. Tak svietia aj mnohí súčasníci. A pod mestami žijú mestá minulé.
Pod Košicami žijú staré Košice; pod postmodernou Prahou žije Praha iná, živá a vrúcna. Pod dedinami, v ktorých ľudia veselo posedávajú pred televíznymi obrazovkami, žijú ešte dediny staré, dediny múdrych ľudí spätých so zemou. A pod Ostrihomom žije iný Ostrihom.
Študoval v ňom teológiu Karol Strmeň a odrazu o ňom začne rozprávať bazilika. Odrazu to celé mesto naplní čímsi zvláštnym. V bazilike zostali jeho modlitby; panoráma mesta, štíhle veže kostolov a mohutná zelená kupola si pamätajú jeho oči. Zostal tam kúsok jeho ducha, ako aj všetkých Slovákov, čo tu študovali. J. Palárik, A. Kmeť... Cesta do Ostrihomu je zrazu plná netrpezlivého očakávania. „Ostrihom, Ostrihom!“
A mesto si pamätá ešte viac. Pamätá si ducha kardinála Alexandra Rudnaya, pamätá si aj to, ako založili baziliku jeho ruky, ako vie slovenský duch rozkvitnúť do nebývalej miernosti, múdrosti a hĺbky. A pamätá si aj kadečo iné.
Krajina si spomína presne, čo sa v nej dialo pred sedemdesiatimi rokmi. Ako je skala svedkom, že na ňu niekto nakreslil ulovené zviera alebo vytesal záznam o dosahu légií, tak sú korunnými svedkami všetkého hory, piesok, roviny a kamene. Ostrihomská krajina vie, ako sa meter po metri blížila armáda, ako každému miestu priradila nový význam vojenská funkcia a stratégia. Akú hrozbu to znamenalo a aká nespravodlivosť sa vtedy diala v krajine severne od tohto mesta, až celá generácia, ktorá ten čas zažila, zomrela. Zostala živá tam, kam sa napokon poberieme všetci – v dejinách. Len nová doba, ktorá sa radšej zabáva a tancuje; ktorej nahovorili, že je vzdelaná a scestovaná; tomu neverí.
Tu leží lebka svätca a vedľa nej bez výnimky ležia lebky nás všetkých a to, na čom nám tak úzkostlivo a s presvedčením o vlastnej pravde záleží, sa premení na prach - ako na chvíľu po nás niekto preberie veci a aj tie sa postupne roztratia a zredukujú, ako náhodne nachádzame zopár predmetov v stratených pôjdoch, v údoliach a v zemi. Aký zvláštny je kolobeh vecí. A kolobeh obydlí alebo kolobeh zeme, ktorá nikomu patriť nemôže, len strieda nájomcov a nikto za to nezaplatí ani haliere lásky, ani korunu poslušnosti Bohu...
Ostrihomská katedrála v sebe uchováva časť relikvií troch Svätých košických mučeníkov. A za mnohých tých, ktorým sme nevedeli postaviť pomník ani na námestí a ani v duši, stoja okolo toku Dunaja aspoň hory. A stoja ako božie pomníky.
Po oblohe nad slnečnicovým poľom kráča biely Mesiac. A kam kráča biely človek? Od úzkosti k úzkosti; od sporu k sporu, v ktorom opäť túži presadiť si svoje; od hnevu k radosti a od radosti k hnevu... A býva taký, že premení Vianoce na sviatok vyzdobených stromčekov. Že všetko pomaly vedie k časom nedávnym, iba trochu obráteným naruby, v kulisách väčšieho blahobytu. Veď vtedy boli Vianoce tiež iba sviatky zimy, rodiny a darčekov a Veľká noc iba sviatkom jari. A ako dnes vášnivo pátrame v etymológii po pôvode slov, budú sa možno deti o niekoľko generácií dopátrať toho, prečo to vlastne slávime. A zhíknu, že sme nechceli prijať Božieho Syna.
Ale dosť, neprajme si to. Ešte nie je všetko tak. Nad mestami, ako i v Ostrihome, ešte stále stoja katedrály. Aby sme do nich šli pokloniť, ako sa klania slnečnica, nosorožtek a biely Mesiac. A ako predovšetkým človek.
