Ale to nebol prípad onoho dňa v Karélii, keď oblaky stáli vysoké ako zvonice pravoslávnych chrámov a nehýbali sa, iba spolu tvorili trikolóru sviežej zelenej, jasnej modrej a bielej, aby sa mi tak karélska krajina zapísala do pamäti. Už za Ladožským vokzalom na okraji Petrohradu železničnú trať obkolesovali čoraz hustejšie rastúce stromy a zelená, svieža, životaplná zelená, taká odlišná od obrazov spálenej letnej trávy. Keď daždivý a veterný Sever ukáže svoju vľúdnu tvár, všetko prestúpi slnko, ako ľudské žitie v požehnaných okamihoch prestúpi milosť – a všetko sa zdá jasné, všetko má zmysel a ľudské srdce tak vzácne plače od šťastia. To bola Karélia. Zelená galéria Karélie, čo za oknom vlaku rozkúskovaná do štvorcových priezorov okna rozmiestnila svoje obrazy. Zeleň briez a jelší, dedinky bez asfaltových ciest, priedomia s deťmi, drevo a opäť drevo – vyrezávané štíty domov, okenice a napokon člny.
Keď vlak zastal v Petrozavodsku, na klesajúcom svahu ulíc sa objavila hladina Onežského jazera. Onega, po ktorej niesol meno slávny Jevgenij, bola rovnaká ako karelské lúky a lesy. Čistá. Nedokážem nájsť pre túto krajinu iné meno než Čistota.
Ruská časť Karélie je iná než vážne organové píšťaly vztýčených škandinávskych ihličnatých stromov, iná než severská tundra, ktorú si zatiaľ ako svoje tajomstvo schovával ďaleký Murmansk, iná než pobaltské lúky s lampášmi ďatelín a kŕdľami bocianov nad nimi. Bola divoká, a predsa jemná a vznešená, ako vznešený človek, ktorého povahu sme dosiaľ nemohli poznať a nemáme ju k čomu prirovnať, a tak ju zatiaľ len s úžasom sledujeme, no v podvedomí vieme, že pred nami stojí ktosi veľký.
Navštívila som ostrov Kiži s dreveným Chrámom Premenenia Pána pripomínajúci z diaľky rozkvitnutý ružový krík – napokon v týchto končinách ruže rastú ojedinele, a tak nečudo, že tu prekvitá drevorezba. I ornamenty na výšivkách sú červené – treba zvýrazniť život, najvýraznejšiu farbu života, krvi, ostatné farby sú tu luxusom, napokon i karélske lesy vyjadria všetky emócie iba zelenou.
Kavky zosadali na niekoľko centimetrov blízko k človeku, nad lúkami sa vznášal kŕdeľ rybárov a čajok, ktoré si zavše sadali na kríže chrámov, akoby sa tým chceli pripodobniť krížu vo Veľkom Novgorode.
Akoby ktosi písal prstom čiaru po vode, tak zanechávali na hladine dráhu motorové člny. Iba ich hukot prerušoval ticho, v ktorom počuť zvuk pokojných vĺn, šuchot krídel vrany prelietajúcej nízko nad hlavou, volanie chrapkáča a pokoj, keď cítiť omamnú vôňu Onežského jazera. Čajky sediace na drevených strechách sa zavše smiali – márnemu pokusu vyjadriť tú krásu a ľudskej duši, ktorá sa tak často obracia k rozptýlenosti a ku zlému.
