Tam, kde predtým stál brezový les a ležal spiaci, sipiaci i sypúci sa piesok baltského pobrežia, sa dvíhali stavby a miesta, kde bolo jediným zlatom slnce a jediným ornamentom vzorovaná kôra borovíc, stál odteraz zámok Petergof s kupolou chrámu Apoštolov sv. Petra a Pavla. More sa k nemu približovalo a vzďaľovalo sa od neho v prílivoch a odlivoch, do neba mierili fontány pripomínajúce vzpínajúce sa biele lipicany alebo obrys košatej brezy, tak sa k nebu dvíhala a opäť klesala voda, akoby práve fontánou dýchal zámok i trávniky.
Noc prechádzala cez Petergof ako biela bytosť. A kto ju uzrel, nemohol zaspať, ale díval sa na pobaltské hviezdy, na zlatistý prach padajúci do borovicových šišiek, do jantárového lesku tečúcej miazgy, do zrniek piesku verne strážiacich more.
Radosť, smútok, bolesť, pokánie i pýcha, prechádzali aj cez Petergof a kde sa zastavili, tam prebýval život a v korunách ohýbajúcich sa borovíc šumeli ľudské dejiny.
