Aká to asi mala byť ríša, ktorú si s takou vervou stavali Rimania a ku ktorým sa potom náhlivo utiekali kronikári, len aby mohli svojim panovníkom odvodiť až z čias jej šľachty korene. Aká to asi mala byť ríša, ktorá rozosiala svoj jazyk pod západné svahy Álp a Pyrenejí, na Sicíliu, Sardíniu a Korziku, ku brehom rieky Tajo a k šírkam Dunaja - aby si ho potom osvojili cudzie národy a stali sa Románmi a utvorili západ, západ, ten mohutný a v mnohom temný západ, ktorý si podrobil už toľko krajín.
Aká to asi musela byť ríša, ktorá chcela zvíťaziť, darovať ľuďom chlieb, hry a zákon; aby napokon jej mocné krídla zoslabli a ona celkom pokojne, ako keď zotínajú mladé brezy, klesla k zemi. Aký to asi musel byť kontinent, cez ktorý ako ženy s pochodňami putujú, žiaria a zhasínajú ríše, keď sa premietajú celé dejiny ako zrýchlené brieždenia a západy slnka.
Aký to asi musí byť smutný svet, keď rozhodili ľuďom prácu ako kŕdeľ čajok nad prístavom v mestách - a všetci sa ňou opásali s poctivosťou a vierou, kým iní založili banky, aby nimi pomaly a čoraz výraznejšie ovládali svet.
Čo my to vlastne vieme počuť, Bože. Z portálov starých katedrál vystupujú výjavy posledného súdu, kde sa pod prstami citlivých kamenárov rozdeľuje ľudstvo vo dvoje. Upierame na ne zrak a pritom za chrbtom, na pleciach a na všetkých miestach, nám svietiš Ty - a my znovu nevidíme. A len v drobných chvíľach bolesti a chudoby, za ktorú nik neďakuje, myslíme na prvé sekundy po smrti, na stretnutie, ktoré sa zdalo v detstve také prítomné a jasné, aby sme ho potom vlastnou hrubosťou a malichernosťou zahnali, ako keď pod stôl ujde plachý tieň. A Ty sa zjavuješ po celej zemi maličkým a slabým a my bývame hrdí, vraj sme už dávno nad nimi... A zjavuješ sa v bolestiach, keď miesto sviečok bliká kríž a plachá múdrosť, čo je zrazu zreteľne viditeľná a krotká. A vo chvíľach, keď mi klame márnosť a všetko neisté sa mení istotu, počujem hlas, výskot a vzlyky detí. Tam pri skalách, kde stáli tmavé ihličnany. A ako nesmierne počuť až sem švihanie biča na nádvorí pod Golgotou... A že to my všetci sme vrahovia... A že tak veľmi bolí Líbya... A na kameňoch vonia žltý lišajník. V tichu. Pri brehoch Rhôny.
