Tak sme aj my nesúce na chrbte batoh svojich vlastných vín zišli z ciest v pohorí Atlasu, cítiace ťažkosť nadmorskej výšky i vysilenia a údolí bez ciest, kde len po mohutných bralách stekajú vodopády, akoby to boli slzy ikony. Z neba sa na znamenie nesprávneho smeru spustilo krupobitie a my sme cítili tú odovzdanosť, odrazu z duše opadla večná a márna nutnosť vlastniť, byť nepokorným a nepokoreným kráľom svojho života; čo sa nikdy nepozrel na hladiny vlastného svedomia a k Bohu pristupoval na koni miesto kolien. A to, čo bolo stvorené, opäť pohliadlo na Stvoriteľa. Opäť uvidelo hviezdy, kamene a nežné lúky, nekonečnosť premietajúcu sa do zdanlivo konečných foriem, blahoslavené potoky a dážď pretekajúci z Božej dane i Božieho miláčika, hmlu – čo iba na chvíľu ako anjel zosadá na zem, aby sa potom opäť zdvihla k nebesiam. Tak sme aj my po dlhých cestách milosti, o ktorej sme ani netušili, aká je nezaslúžená; uvideli opäť nesmierny zázrak života. Ako je človek prach pred večnosťou, prach horší od zŕn pšenice, ba dokonca aj od pliev, ak nie je schopný milovať. A v duši sa prebúdzal baránok šepkajúci – Pane, ochoč si ma a obetuj si ma podľa svojej vôle. Lebo nie sme hodní ani stotníkových nôh, ktorý v pokore volal, že je nehodný prijať ťa pod svoju strechu.
Dlho, veľmi dlho sa nad nami vypínali mohutné bralá Atlasu. Sledovala som ráno kŕdle vtákov vznášajúce sa nad ich údoliami, ako ich sledovali starí auguri a poznávala som v ňom krásu. Atlas pod iným uhlom svetla mení farby, nadránom sa necháva poznať pod rozsvetleným porcelánovo modrým nebom s poslednou ranou hviezdou na čele. Vietor znovu šumel nádherný, studený a ranný; spúšťal sa z vrcholov do listov horskej škumpy, schádzal nižšie do údolí ako lavína milosti, ktorú sme ani nestíhali vnímať. Ráno nás sprevádzalo ako verný psík. Horský chlad sa nám chcelo nosiť na rukách – vybozkávať tmu i zimu, že ichvôbec smieme cítiť a dívať sa do hlbokých očí rána, ktoré o chvíľu pominie ako kvitnú kvety a ako sa vyparuje z plies voda. A my už nikdy nebudeme cítiť Afriku, ako sme ju cítili dnes. Keď ešte naše kroky kráčajú vedľa seba a iba potichu sa odvážia pýtať, aký je to vlastne zázrak mať sestru; čo je to milovať, čo je dostávať a dávať... Ach, Pane, prečo si toľkokrát myslíme, že nemáme dosť? A berieme si dýky do úst a dýky pod srdce. A miesto chvály chcelo by sa nám zraniť. A miesto Teba nosíme si v dušiach vášeň – vášeň bez dobrej vôle a usmernení rozumu.
Zreničky sa dvíhali nahor k hrebeňom Atlasu. Ako ho ktosi dvihol ako dušu hriešnika zo zeme opäť do svojej slávy. Ako ho nebo postavilo pod seba a zložilo si na neho ťažký náklad oblakov. A pýtalo sa, kam vedú ľudské cesty, ak by neviedli k Bohu.
Atlas bol taký nádherný, až sa mi zdalo, že jeho úpätia sa menia na starozákonné rúcha a mne sa chcelo stúliť sa pri nich ako pri nohách Krista a šepkať – už vás nikdy neopustím, hory! Odpustite mojej duši, že je taká nestála. A hoci nechce, predsa je hriešna. A znovu a znovu sa môj zrak túlil k horám, namaľovaným okolo nás ako v najvznešenejšom obraze. A rozmanitá Afrika nám ukázala svoje červenajúce sa bralá, ramená Atlasu, v ktorom antický človek videl obra držiaceho na pleciach oblohu. Lebo necítiť Pána života a smrti v týchto horách je nemožné, je nemožné Ho nevidieť v podivuhodných očiach ľudských zvierat, v lete jastraba a v chumáčoch ostrých tráv, v kráľovstve hôr a v ľudskej duši. A tráva volala – ach , Pane, Pane, ach, prebuď srdcia ľudí, čo už nie sú schopní odpúšťať a modliť sa za druhých.
Fotografie: MÁRIA DŽUNKOVÁ
