Tak teda mesiac na nebi pripomínal okruhliak a bledomodré nebo potok či rieku – a ja som stála v Rijeke naozaj, po kolená, po pás, ba čo, i ponad hlavu som bola obstúpená Rijekou, čo ma pohltila a ja som prechádzala jej ulicami.
Potichy som sa modlila litánie a tajomná milovaná tvár z ich slov sa stávala čoraz skutočnejšou a ako hmly zotrvávajúce ráno nad jazerom prezrádzajú o chlade noci, tak bola i táto radosť len predzvesťou toho, čo bude, až sa raz milovaná tvár zjaví úplne.
Oblaky nad cestou pripomínali bielu kostru veľryby. Takéto ich milujem, keď sa celý svet mení na Jonáša v jej útrobách, keď som ja sama Jonášom a som ním bezpochyby a bozkávam svoj údel ako posvätnú zem, ako cestu do Ninive. Lebo nechcem utekať, len prosím Boha, aby mi zjavil zreteľnejšie, ak sa azda raz v živote stratím a nebudem cítiť naliehavosť svedomia a srdca, a lásky – lásky pokojnej ako júnové polia jačmeňa, čo kolíše a povznáša ľudskú dušu.
Trochu som posmutnela, keď sa začali otvárať stánky, v uliciach trúbiť autá a v prístavoch lode. Keď sa na oknách dvíhali rolety a vysúvali sa striešky obchodov. Ozval sa hlas predavačiek pofajčievajúcich v oknách či na rohoch ulíc, motor smetiarskeho auta, hlas úradníkov náhliacich sa do práce, hlas mamičiek a detí. Vietor od mora dvíhal papierové obrusy na stoloch v letných záhradách. Odišlo ticho. Moje milované ticho, ranné ticho také milované v prírode i mestách. Dozrel deň a ja som prechádzala po uliciach prístavu bývalej monarchie.
Cesty ma zaviedli až ku schodom a schody do dedinky Trsat a Matke Božej Trsatskej. A tak sa mimovoľne pred obrazom, čo žiari z hĺbky chrámovej lode ako slnko z útrob noci, vynárali myšlienky svätého Bernarda: Pamätaj, najdobrotivejšia Panna Mária, že nikdy nebolo chyrovať, že by si opustila niekoho, kto sa utiekal pod tvoju ochranu... A tak aj my sa utiekame pod tvoju ochranu – Sub tuum praesidium confugimus. Patrónka Slovenska, ochraňuj svoju zem, zem ktorú krížom žehnáš a my pri pohľade na dvojkríž vieme, že to z neho rastieme a že je našou miechou, tepnami i srdcom. A že je riekou s ramenami, z ktorej doposiaľ sme živí.
