a nad ňou preletujú motýle ako vtáky, ibaže ploskejšie, voľnejšie, ľahšie a nie tak zamerane mávajú krídlami. Dopravné značky: Pozor , tapír! Pozor, nosáľ! Pozor, jaguár! A nad nami argentínske slnko, tentokrát tropické so sprievodom búrky, keď dunelo hrmenie ako rev opíc alebo bubny kmeňov národa Guaraní.
Motýle leteli bez pravidiel – vznešene, a pritom trochu akoby chaoticky. Pripomínali maniere noblesných žien alebo pravidlá v raji – je jedno, aké sú, no hlavne, že sú – krásne.
Iguazú/Iguaçu (v preklade z jazyka gauraní „veľká voda“) tvoriace komplex asi 275 vodopádov padajú cez okraj lávovej plošiny na rovnomennej rieke. Jeden breh rieky patrí Argentíne, druhý Brazílii, a tak sa komplex vodopádov dá obdivovať z oboch strán. Neďaleko od vodopádov leží „Triple frontera“, miesto stretnutia hraníc troch štátov – Brazílie, Argentíny a Paraguaja.
Hneď večer sme utekali k prírodnému parku na argentínskej strane. Turisti všemožných národností sa hemžili v šľapkách a ruksakoch pred pokladňami. Nad nami viseli temné mračná, akoby to bolo tmavé jazero a vysoké tropické stromy narážali korunami na jeho hladinu. Turisti sa vydesene dívali na ten baldachýn olovenej farby. My taktiež. „Naozaj chcete lístky?“ neveriacky sa pýtal za kasou predavač, keď sa had návštevníkov rozpŕchol a olovený baldachýn sa náhle a úderne spúšťal na zem, boli to strapce dažďa, priam nástenný koberec tropickej búrky, čo sa liala z neba. Hmatateľná plachta prívalového dažďa, čo pokryla všetko navôkol. A tak sme pod ledabolou strieškou čakali potiac sa v pršiplášťoch sledujúc, ako sa všetky stánky predajcov stiahli do seba. Čakali sme, či vôbec príde zelený vláčik pripomínajúci vláčiky z areálov atrakcií či prírodných parkov.
Keď sme počkali hodnú chvíľu, prestalo pršať. Vláčik sa vypravil a okolo nás už prebiehali vzrušené vtáky alebo prelietali nám nad hlavou – keď som vykláňala hlavu z vagónika bez skiel a nado mnou sa rozprestieralo nebo, kam akoby niekto rozosial hrste vtáctva. Mašinka zastala, okolo stanice sa motala rodinka nosáľov. Prechádzali sme po železnom mostíku a cítili sme Iguazú.
„Tukan! Tukan!“ nadšene volám, keď som na stromoch rozoznala siluety vtákov s mokrými zobákmi. Leteli nám vysoko nad hlavou – výborní letci s dlhým kľuvom, akoby takto v pohybe utváral s ich telom jednu líniu. Mnohofarebná krása plachtila. A dážď nad nami mal už zrolované plachty.
Turisti nevideli tukany a nevšimli si ani motýle sušiace si krídla na drevených zábradliach. Rozprávali rečou ústrkov a suvenírov a hroziacej búrky. Nebo bolo vystlané temnými mrakmi. A vďaka tomu sme sa ocitli na vyhliadke takmer sami.
Na ďalší deň sme opäť preliezali popod pomyselné oblúky „veľkej vody“ a dívali sa na ne z rôznych vyhliadok a trás. Tváre nám prečiarkovali vlákna pavučín a v lievikovitých víroch nad nami lietali kondory krkavcovité. „Áááá!“ „Iááá!“ „Íííí!“ kričali medzinárodnými výkrikmi turisti vo výrazných oranžových člnoch a záchranných vestách plaviaci sa takmer ku koreňom vodopádov, akoby vodopády tvorili košatý biely strom s hustou šumiacou korunou. Jačiaci soprán turistov ako v lunaparku, lež luna poznala Iguazú v inej, ľudoprázdnej podobe.
Zem sa tu obďaleč delila na tri štáty. Ktovie, aké to bolo, keď tadiaľ ešte neviedli hranice. Početné mohutné vodopády však aj tak tvorili prirodzenú hradbu. My sme sa potom presunuli na hranicu argentínsko-brazílsku. V dlhom rade obchádzal autá mladý muž s tácňou pečiva na hlave. Dlhé čakanie, zvedavosť na brazílske pečiatky v pase. Za oknom korpulentná colníčka v tmavomodrom tričku s nápisom „Jesus is my Saviour“. V rádiu sa ozýval jazyk nosoviek a sibilantov, neznámych prízvukov a melódií, zdal sa nám ako akási „pokazená“ španielčina, pretože sme mu nerozumeli, zachytávajúc sem-tam slovíčka. Smerovky na park s papagájmi a záchrannú stanicu, kam umiestňujú pašované zachytené zvieratá. Turistov opäť množstvo, niektorí sa vyvážali nad vodopády vyhliadkovými vrtuľníkmi.
Cestu poschodových autobusov lemovali morphy – lesklé modré motýle veľké ako mužská dlaň. Lietali krivkou, akoby to bola línia kardiogramu, ako pulzuje zem. Chvíľami sa zdalo, že je to klam, že je to len lesklá modrá škvrna atramentu, nečakaná lietajúca brošňa, ktorú ktosi vypustil na úroveň nižšej koruny stromov a ona teraz brázdi a zdobí vzduch. Otáčala som za ňou hlavu. V hosteli v správach na plochej obrazovke ukazovali práve reportáž o prvom prípade koronavírusu v Brazílii.
