Ako sa tíši more, tak sa utíši aj človek a napokon skrotnú jeho dni. Až ako kabát sami seba odznova si po rokoch obliekame a ako cudzieho človeka sa sami seba pýtame: ako som mohol nemilovať... Ako som vôbec mohol uraziť teba, Bože, nenasledovať teba, Kriste, keď tvoj kríž je v živote najväčším pokladom. Ako som mohol prehliadať, Poézia, teba, keď ty si najväčším darom môjho života a najkrajším údelom milovať. Ako som mohol zúfať a necítiť teba, Bože, keď si všade, aj tam, kde nie som i tam, kde som a poznáš všetky miesta mojej duše.
A slnko kvitlo a biele čajky ako obrovské včely sa dvíhali k jeho sladkému peľu a nachvíľu sa slnko podobalo na ľaliu, ktorá sa nakláňa vo vetre ako loď. Ktorá zvoní, ako na anjel zvolávajú zvony, tie milujúce zvony ako strážnici nad krajinou... A slnko v sebe nieslo potenciu ohňa, potenciu rastu, tepla i ničenia. A v hĺbkach sa k nemu obracali ľudské kosti a volali: Navštív nás! Navštív nás, noc navštevujúce slnko, zvláštna je tvoja moc dávať a ešte zvláštnejšia brať.













Prechádzali sme po meste podobajúcom sa na záhradu, v ktorej rozkvitli kostoly a barokové budovy ako kvety a každý z nich obracal k slnku červené lupene svojej strechy a v sadoch spievalo zrejúce víno a bolo taktiež červené.
Bože, po celý život hľadám seba, prchavú ilúziu šťastia – ale koho to vlastne hľadáme? Aký ideál? Ku ktorému sa vlastné ja nikdy nepriblíži. Nehľadáme to teba a onen raj, kde sa upokojí každé srdce a dlane sa zatvoria ako sa zatvárajú kvety navečer.

























A my sme videli Porto. Vznešené portugalské ulice a domy, očakávané slnko, na ktoré zdola mával strom. A rieku Douro križovali mosty ako stehy cez ranu na tele krajiny a námestia vydávali dlaň dlažby napospas autám a koľajam. Takýto poklad zostal na najzápadnejšom cípe Európy, takýto triumfálny, románsky, gotický i barokový... Aby sme od údivu takmer strnuli pred poschodovým oltárom v kláštore karmelitiek, ktoré tak jedinečne dokázali vyjadriť krásu bolesti. Strechy Porta boli červené akoby sa aj ich dotkla kvapka Kristovej krvi, tak presne znázornené na oltároch a na kalváriách.


























Stúpali sme a klesali ako slnko po uliciach Porta a smeli kráčať po jeho starodávnych cestách a ako rieka Douro smerovať až k oceánu a dívať sa, ako sa rozprestiera na obzore jeho tmavomodrá lúka. Lode sa pásli na pastvinách rieky, ich drevo sa rozprávalo s vodou a lodný trup ju nežne odhŕňal. V noci ktosi hral uprostred námestia na gitare a Pán Boh za radom vyvolal po mene hviezdy, aby sa aj ony smeli pozrieť na Porto a jeho nádheru. Domy rástli po vrstvách v meste stupňovitom ako etáže lesa, z reštaurácií znelo fado a jeho veselé i smutné struny zároveň. Lebo taká je ľudská láska – veselá, že našla človeka, no smutná, že ešte nespočinula v Bohu. A tak zrejú i naše duše a menia sa a napĺňajú dužinu skúsenosti na slnku života. Podobajú sa na portugalské hrozno, ktoré sa tiež po smrti premení. A zaštepená rastlinka prinesie plody. Ako netuší ani človek, akého vyznamenania sa mu dostalo, ak je práve nositeľom Radu Smútku, Radu Vytrvalosti a Radu Bolesti.