Koľkokrát som zažila to obrovské zanietenie viery, také silné, že prestúpilo celú podstatu človeka. Až by volal spolu s Tomášom – „Poďme aj my a umrime s ním“ a vyznával mu lásku ako horlivý Peter, čudujúci sa, že raz by naozaj mohol Krista zaprieť. A koľkokrát to sväté zanietenie odišlo, inšpirácia pominula a ostala po nej len moja malosť, vyčerpanie a bolesť. Na týchto miestach sa potom človek oprávnene pýta, čo na svete sa deje jeho vlastnou zásluhou. Lebo ani pokoj v duši, ani inšpiráciu a milosť, si človek sám nevie zaslúžiť.
S obdivom som sa dívala na celú krajinu. Na svetlo rozliate v priehlbinách zvlnených jarných polí. Ako prestupovali ich farby z najtmavšej hnedej po svetlú, ako sa pri poliach vlnila štrkovitá cesta a suché tŕstie rozmiestnené po oboch bokoch ciest vravelo – nás stvoril Boh, najvyšší Pán sveta. A ty si potom dovoľuješ kráčať po tejto ceste, človek? Ty potom bohorovne pristupuješ ku kaplnkám, žehnáš sa znamením kríža, akoby všetko patrilo tebe... A neuvedomuješ si, že je to milosťou, že je to všetko milosťou Božou... Že on, pastier hviezd, že on, baránok schovaný v Hostii... Že on sa za teba obetoval a je prítomný všade, kde je kríž a je prítomný všade, všade... Vidí každý záhyb tvojej duše, každú skrytnosť i túžbu páčiť sa. Vidí to pohŕdanie, srdce v priveľkom pokluse... A ty sa opovažuješ nazvať bez bázne kresťanom? Nad týmto svetom plače svätý Ján Zlatoústy, nad týmto svetom plače Savonarola. Čo sme to za ľudia, ak nám znejú v ušiach kadejaké iné slová, len nie pravý Pánov hlas – ja som cesta, pravda i život a mimo mňa niet spásy? A tak sa opäť dívam na celú panensky čistú krajinu. Na nádheru slzy zachytenej v roztopených kvapkách cencúľov na vysokých trávach. Ten svet je anjelský. Dokonalý. Boží. A ja sa opovažujem po ňom kráčať? Ja sa opovažujem vykračovať si bez bázne a hany... Kričiac o sebe do sveta biely obraz, netušiac, že je čierny... Lebo to my sme tí synovia Adama a Evy, mladší bratia Kainovi, čo zradili Boha. Veď kto by si vzal na plecia úplnú stratu úcty pred ľuďmi a posmech. A trpký chlieb poníženia, keď je na smiech čestnosť a na smiech čistota.
Dívam sa teda znova na tvoj vznešený svet, Pane. Na sýpku dní, z ktorej nám po malých hrstiach ubúda. Kedy to bude, anjeli Boží, kedy to bude, až pochopíme, že ich počet je konečný. Že zrátané sú naše dni. A že na ich konci človek skutočne predstúpi pred tvár Kristovu, ktorý sa opýta – ako si ma miloval v blížnom...? A ja stíchnem, lebo som dobrá nebola. A koľkokrát to človek túžil po vlastnej čistote.
Tak teda znovu kráčam okolo tvojich lesov, Pane. Okolo starých borovíc. Okolo klíčkov vykúkajúcich letničiek, okolo bodliačia a suchej trávy o mnoho mladšej odo mňa. Omnoho jednoduchšej – veď koľko rozumu má svet mravcov, chrobákov a poľnej trávy. A predsa múdrejšej než ja, lebo celým životom vie o Bohu. Tráva vidí Pána totálne, v každom jej pohybe je dôstojnosť a vážnosť. Nie je v nej zlo, sladký hlas pýchy, vrtošivý hlas pretvárky i tie najvyššie stupne pokušenia, keď sa pýcha opäť snúbi s cnosťou. Tam všade prechádzam okolo tvojho sveta, Pane. A ak ten výsek ľudí, čo som za život stretla, ten výsek stromov, ktorých som sa smela za život dotknúť a výsek plodov, ktoré som smela odtrhnúť a jesť... Ak to všetko je len milióntinou, predrobným kúskom tvojho sveta... Ak si predstavím, že cez túto planétu migrujú kŕdle tvojich motýľov a pútnického vtáctva. Pane, veď my nič nevieme o tvojej tvári, o tvojej tajomnosti a nádhere.
A predsa sme prišli súdiť do tohto sveta, Pane. A predsa sme namiesto obety za druhého priniesli súd. A tak sa dívam na hlboké rieky, na vysoké nebo vyklenuté nado mnou, na mesiac, čo spúšťa na zem bledý svetelný kužeľ, tušiac, že to ony obviňujú mňa. Že z ublíženia, z nelásky a z dvojtvárnosti, že z pýchy a nerozvážností... Obviňuje ma celý svet navôkol a najviac anjel Boží vo mne – svedomie.
Pane, toto je zem ktorá prijala na svojom povrchu bezhriešne kroky Panny Márie. Táto zem prijala a po tridsaťtri rokov nosila teba, to do nej sa ako do kroniky vpili kvapky tvojej krvi na kríži. Pane, odpusť, že po tejto zemi chodíme i nehodní a neverní my. My, sprievod, kričiaci Ukrižuj ho, my, sprievod, neďakujúci za spásu. My, sprievod nemodliaci sa, my, sprievod taký rúhavý... My, sprievod, ktorý chce ďakovať za život i za krajinu. I za milosť smieť nosiť tvoj kríž. My, sprievod, ktorý nemáme už na nič iné – len volať: Miserere mei, Dominus...
