Pri trati hlahol hlohu a mocné gaštany. A ešte straky s odtieňmi modrej na krídlach. Pod nimi repka – dlhé, dlhé repkové polia a krajina, ktorá volala: „Venuj sa mi. Ja sa ti poddám.“ Nič nie je krajšie ako zvuk, keď po dlhých zimách narazí prvý jarný hmyz do zasklených okien. Vtedy sa ozve to staré známe – akoby ktosi náhle zaklopal a ja potom ešte po mnoho večerov uvidím až k mojim oknám stúpať motýle a mušky. Potom vzduch pretne dažďovník a belorítka. A až to mrzí, ako nevieme, kto každý vedľa nás žije; ako sa dnes cítil na nebi biely mesiac, keď naňho opäť vyžarovala svoje polia Zem. A že sú to všetko naši bratia – a ak sú bratia rôzni; je to práve človek, kto je Kain.
Akoby zeleň prvá vstala a pochopila, čo znamená, že sa koná svadba a že je dobré vítať ženícha. A nemyslieť na to, že celá tá úpenlivá námaha stromov, včiel, búrkových mračien a sladkých plodov je márna. Kvety nikdy nepomysleli na to, že je krása pochabosť, že veru nie; že ony dnes slúžiť nebudú.
Vstupujem do mesta a nech sa obrátim hocikam, odvšadiaľ ju vidno. Po všetkých uličkách, peších zónach a parkoch mi kladie na plece bielu ruku katedrála z Amiens. Už nevydržím čakať dlhšie. A musím do nej, do spanilého chrámu väčšieho než tie v Paríži; do chrámu, kde v údive stojím pred každou kamenárskou prácou, pred skvostami sklenárstva; pred výjavmi kráľov a mozaikami; pod ktorými by človek mohol stráviť celé hodiny. A tak mi napadá – čo tu zostane po nás. Ak je možné, že sa predošlé doby vzopäli na také úchvatné architektonické diela; čo bude po nás? A či vôbec sme dobrými budúcimi mŕtvymi.
Katedrála sa v strede láme, je presná ako zrkadlo. A je v nech ticho. A tá najspodnejšia zo všetkých hlbín; tá, do ktorej sa vzopäli len nemnohí; tá, do ktorej musí ísť človek sám, aby nebol sám – ona, modlitba, pozýva do svojho domu. A sú v nej často tí, nad ktorými druhí mávnu rukou: „A veď sú hlúpi – zaiste preto toľko mlčia. Nie, oni nehovoria našou rečou, ktorá miluje výslnie. Zaiste sú menejcenní. Hľa, a nebránia sa. Tak smelo do toho, ponížme ich!“ A mnoho vymodlených schodov bolo v Amiens.
Tu v tomto meste umrel Jules Verne. Stromy v okolí jeho štvrte zasiahla ostrá príbojová vlna zelenej a zaplavila ich až do korún. Po prvýkrát v tento rok zo zeme začalo sálať teplo a čerstvo pokosená tráva voňala. Pod rebrá vysokých bielych oblakov si ľahli na pastviskách stáda, pomaly si už nikto nespomenie na tajomné záblesky jesenných vôní, na dráždivý pach vlhkej zeme udierajúci do nozdier z rozkladajúceho sa lístia a na zimný chlad, kedy je umenie vydržať vonku bez rukavíc a nezhrbiť ramená pod nákladom mrazu.
Za všetky dni, keď žijeme podľa jasného presvedčenia: samozrejme, že mne musí byť odpustené – druhým, nie – za tie všetky dni padám na kolená. A vedľa mňa stojí mocný pagaštan. „Strom, ak ma tak poznáš; že vieš, že sa mi chce ešte radovať sa. Strom ak vieš, čo je to trest a čo je prísnosť... Strom, ak vieš, že sme to my ľudia, kto odháňa lásku, pokoru i bolesť ako hmyz... Strom, ak vieš; že sme to my, kto vraví: 'Mňa sa to netýka. Mne sa to predsa nestane. Ja som tu teraz sudca a odo mňa bude všetko závisieť...' Strom, ak toto všetko vieš a ak si tak blízko pri nebi... Pros za nás, za poblúdených.“ A že nám nestačia ani také svedectvá, ako je katedrála v Amiens a že tak ľahko opustíme vlastného otca, vlastný dom a vlastnú minulosť... Strom, čo si tak blízko pri nebi... Nech už nenarobíme viac chýb.
