Reč, ktorá znela pre Španielov tak úsmevne, blízko i ďaleko zároveň, nás obklopovala zo všetkých strán. Podišli sme i ku kamennému cintorínu, kde práve odkvitali ruže a s akousi vysušenou korunkou z bývalých okvetných lístkov sa premenili na šípky. Aj ľudské telo sa tak premieňa v zemi a aj ľudská duša – podľa toho, či sa obraciame k Bohu, či od Boha.
V noci nad nami vykvitol mesiac biely ako ľalia a slnko nás zahŕňalo pálivými lúčmi, akoby bolo vzácne orientálne súkno.
A my sme sa dívali na túto chudobnú hornatú portugalskú krajinu, žasli, ako bobule tmavého hrozna dozrievajú na preslávené portské a ako si Boh vždy vyberá to podceňované, prehliadané a malé, ako si vybral i bezvýznamnú dedinku Fatima, aby ju premenil na jedno z najvýznamnejších miest sveta.
Nad striebornými lístkami olív vietor rozfúkal oblaky a po okrajoch ciest rozvial suché lupene kvetov a úlomky tráv. Zazvonil kostolný zvon. A portugalské ticho sa nadvihlo ako závoj nevesty vo vetre. Z diaľok doliehali hlasy z krčmičiek a pohostinstva a v tieni stromu so zošúverenými listami sedel starký s vyloženými korkovými lyžicami pred sebou.
Krajina bola kontrastná – chladná aj hprúca, chudobná i bohatá. Vrstvy krajiny okolo nás, krík i oblé kamene, poschodovité vinice na svahoch a kopce pripomínali svojou štruktúrou portugalský barok, jeho stupňovité oltáre a vrúcnosť karmelitánskej spirituality. A sokol prelietajúci nad kamenný vrch škriekal, akoby vravel – nehľadaj vo všetkom seba, ale Boha a nech sa tvoja duša podobné mne, ako zakaždým vylietam k nebesiam.
Fotografie k článku: Mária Džunková
