V diaľke zneli gruzínske piesne a človeku sa nedalo nemilovať tú divokú a slobodnú zem, kde je všetko tajomné a živelné, kde letia nad dolinami sokoly a pri dedinách sa vinie skrotený vinič so strapcami slnkom prežiareného hrozna, kde sa dvíha z údolí hmla živá a hmatateľná ako ľudská bytosť a len ozvena obkolesujúca človeka a výskot dravcov s vtáčím chrbtom pod nebom vyvádzajú z omylu, že to nie je sen. Vlnia sa vzory na tkaných kobercoch, do ticha znejú mohutné mužské hlasy, obilie zreje a klasy oťaželi v nížinách, šikovné prsty napínajú strunu na pradávnych nástrojoch a ja sa spolu so šoférom autobusu prežehnávam pri každom kríži pozdĺž ciest. A potom ich hnedé oči, záplavy ich hnedých a zelenkavých očí, takých živelných a takých odlišných od toho, čo som sa naučila stretávať v uliciach našich miest. Potom ich ovocie, chlieb a sladké datle na stolíkoch pri cestách, potom ich kravičky, fľakaté kone a postroje, ich lány žitka, ktoré túžim pohladiť po ostnatom chrbte, ich kŕmne prasnice a teliatka otvárajúce si hlavičkou bránku, prádlo rozvešané na šnúrach, staré múzeum, staré pomníky a znovu hmla, hmla a zeleň, čo sa ako svieži sneh trávy rozsypala po svahoch Kaukazu.
Tak veľmi som chcela vidieť šíru ruskú rovinu a zažiť tú voľnosť, po ktorej podvedome prahne duša ako kúty väzníc po svetle; tak veľmi som chcela dôjsť ďalej než sú zelené roviny Pobaltia a ich jemné smrekové, brezové a borovicové háje. Utekať ďalej, ďalej a ešte ďalej, aby sa duša premenila na pieseň, pretože to túženie po kráse a voľnosti sa nedá zadržať. A napokon som namiesto rovín, ktoré vidím v srdci, uvidela rozľahlosť smerom do výšky – jeho, mohutný, prastarý a divoký Kaukaz, zelený ako rajská záhrada krútiaca sa okolo slnka, rozkvitnutý ako babylonské záhrady kráľovnej Semiramis, veľký a starobylý ako telo mohutného kmeťa alebo ako kronika, v ktorej si ani nedokážeme listovať a porozumieť aspoň zlomku z prastarého jazyka kaukazských povestí.
V noci som nedokázala spať. Cítila som vonku podhorskú vlhkosť vzduchu, v kuchyni sa zo starých porcelánových hrnčekov paril teplý čaj, turisti i miestni zbiehajúci sa na toto miesto ako mravce, ktorým ktosi hodil dobrotivý biely chlieb hôr, spievali pri víne a nadránom, keď sa ozval prvý vtáčí spev a dážď sa ako kŕdeľ mušiek jemne vznášal nad zemou, vyrážala som ešte do tmy, von... A až keď sa za priľahlou stenou Kaukazu ukázalo chladné vysokohorské slnko, jeho lúče dopadli na vrchol hory Kazbegi, ja som nemohla zadržať údiv ani plač. Vrchol bol biely, biely, ako vzácny diamant, ktorý si Kaukaz uchoval počas celého leta, biely a nádherný, ako ho videli starí Gréci, keď na jeho úpätia prikovali Prométea, biely, ako ho videli staré národy ešte dávno, pradávno, keď sa vlny potopy dotkli aj jeho skalných veží a modré brnenie vody prikrylo i širokú hruď Kaukazu. Stúpala som vyššie, ako mi dovoľoval mokrý štrk, hustý les a pohľad na polia, ktoré deň predtým opustili kosci ako svoje dieťa, aby sa na nich po východe slnka opäť vrátili.
A zelená, zelená a biela a biela, tie magické dve farby Kaukazu ma priťahovali a vábili vyššie, vyššie, do rozkošatenej koruny stromu kaukazských hôr. A keď som minula zákruty ciest, keď sa ukázali horské lúky a chorál nevädzí a chrastavcov, keď nado mnou krúžilo vtáctvo a pri kláštore sa mihla iba čierna postava mnícha... Nevedela som zadržať slzy. A privierala som viečka, akoby som si chcela šetriť kúsok tej krásy i na horšie časy, veď predsa nemôže byť pravda, že to čo vidím okolo seba, existuje i naozaj. A vedela som, aký je výnimočný tento okamih, že je len jedinkým bodom na linajke môjho života, ktorý bude už čoskoro nenávratne preč. Len smietka vo veľkej náruči večnosti. A predsa si Pán vesmíru dal tú námahu a stvoril Kaukaz a vypracoval do posledného detailu jeho zelené lúky a všetko živé nad nimi i v hlbinách. A ja skutočne môžem vidieť túto krásu. Nedokázala som sa otočiť, lebo akiste by som bola skamenela ako Lótova žena pri pohľade na otvorené srdcia vysokých hôr. Lány zelenej pod nohami a veniec vtákov nad hlavou, v srdci šťastie a vďaka, čo sa nedá vysloviť; na kameňoch jašteričky a po pravici starodávny kláštor... A ja sa dívam na Kaukaz, a ja sa dívam na svoj sen, čo nadobudol hmotnú podobu, a ja sa dívam a ktosi iný za mňa plače a ktosi iný si vzal tento deň naveky do náruče svojho času, a ja sa dívam na hlbočinu bledomodrého neba nado mnou a odvšadiaľ znie – voľnosť, voľnosť, voľnosť...
