Aj ku mne s podobnou intenzitou prichádzali slová, obrazy a melódie viet a nedokázala som ich zachytiť podobne ako jarnú krásu. Čoho sa skôr chytiť, čo osloviť a čo opísať skôr, keď každé steblo trávy a odraz slnka vo vode by si zaslúžili svoj samostatný príbeh a nech by som akýmkoľvek slovom začala písať text, slová by si pýtali a požičiavali za sebou ďalšie a nik by už nezachytil tisíc ďalších možností, akými sa mohla uberať pieseň o jarnej zemi.
Pri vodných hladinách býva často chlad, no tentokrát vietor ustal. Zem príjemne hriala, suché steblá tráv už stihli nasiaknuť slnkom a jeho teplom, ktoré sa teraz po neobvykle dlhej zime prejavili tak silno, akoby chceli všetko dobehnúť všetko zameškané. A tak sa zazdalo, že jarný vzduch sa zohrial až tak, že sa pri pohľade na obzor chvel.
Okrem vzduchu, ktorý klamal ľudský zrak, keď sa na konci zákrut a tesne nad štrkovou alebo vyšliapanou trávnatou cestou chvel; sa vlnila i vodná hladina. Jej pohyb však pôsobil omnoho blahodarnejšie pre ľudské oči. Voda vytvárala vo svojej nepravidelnosti presné geometrické tvary, keď sa na jej hladine objavovala hyperbola vĺn, sínusoida a kosínusoida rozfúkaných más vody. Zjavil sa na nej kruh, ak sa vyhodila ryba, spadol list alebo do nej ktorýsi z rybárov hodil návnadu a inokedy to bol zase trojuholník, ktorým jazero poctili plávajúce husi, kŕdliky lysiek či kačíc. Moje oči však boli jazeru vďačné ešte za čosi iné – za dar farby, za krásnu bledomodrú farbu, za taký krásny odtieň bielej, za ktorú sa vydávalo jazero z diaľky a za nádhernú hladinu zrkadliacu nebo aj so všetkými osamelými strofami impresionistických oblakov. Nebo! Ale aké nebo! Ako dlho mi počas neodchádzajúcej vernej zimy chýbali jeho farby. Celé mesiace sa nad temenami našich hláv nezjavila sýta modrá hlbokého neba, kam človek tak rád obracia zrak a predstavuje si za výklenkom neba a nad pologuľou zeme atmosféru a hĺbku vesmíru. To nebo, ktoré tak dlho chýbalo ľudským očiam. A možno preto je človečenstvo v zime akési posmutnené a mĺkve – pretože nemá kam pozdvihovať zrak, ako ho dávni ľudia pozdvihovali k horám a k nebu. A so zreničkami upretými na bod nachádzajúci sa vyššie, sa dvíhali i ľudské myšlienky a srdcia.
Koľko zvukov so sebou nesie vodná hladina. Dali by sa písať rozsiahle štúdie len o zvukoch vody, skúšať hudobné kompozície podľa striedajúcich sa intervalov ozývajúcich sa vtáčích hlasov. A vtáky sa poznávali po reči, až sa zdalo zvláštne, prečo bola zvieratám daná až taká rôznorodosť prejavu a čo všetko so sebou nesie podivuhodný život zvierat, keď majú takú škálu zvukov a toľko prostriedkov, ako si navzájom odovzdávať informácie.
Najprv som počúvala, ako šumí voda v jazere. Jemné sipenie vlniek odvádzalo pozornosť od sledovania svetla, ktoré sa štiepilo na hladine na drobné granule a zrnká akoby to bolo zlato ukrývajúce sa vo vodných hlbinách. Následne to bol vietor, ktorý sa zachytil do konárov mocných a prvé výhonky vyrážajúcich topoľov a ozýval sa ich v korunách akoby to bol zvuk zo vzdialených údolí a jaskýň. Dlhé a kvílivé sú husľové tóny vetra. Vietor naráža ako sláčik na vetvy sošného topoľa. A vzduch sa ženie pozdĺž dlhého tela stromu a prechádza cez košatú korunu ako cez sito. A ozýva sa kymácanie konárov a vzduch hučiaci v rázsochách. Vietor však celkom inak šuští v steblách tráv a vo vysokom tŕstí, ktoré ako strážnik obkolesilo jazero akoby bola voda láskou, ktorú sa v náručí snažila zo všetkých strán objať zem.
Kolorit zvukov jazera dopĺňali vtáky. Len ťažko s plnosťou vyjadriť tú paletu zvukov – od veselého gagotu husí, cez zvláštne vysoké prenikavé volanie páriacich sa cíbikov chochlatých, cez mocný gagot labutí, škrekot kormoránov a podivný molový zvuk, s ktorým sa ozvala letiaca potápka. No ešte väčšiu nádheru prináša zvuk vtáčích krídel. Milujem ten jemný zvuk podobný tikaniu, keď mi tesne nad hlavou preletí párik kačíc. Alebo to svišťanie vzduchu, keď mi nad temenom hlavy opíše letovú dráhu hus a ja počujem, ako jej krídla prerezávajú v letku vzduch. Náhle sa však ozvalo niekoľkonásobné prenikavé zvýsknutie – a potom stačilo už len obrátiť hlavu k nebu a pred kotúčom slnka sa objavila čierna silueta sokola, čo zatrepotal krídlami skôr než začal plachtiť vzduchom.
Takto sa chcelo človeku potľapkať po chrbte jar ako statného a verného koňa, čo prebehol značný kus cesty a my chceme, aby nám slúžil naďalej. A všetko žijúce a presvedčujúce o láske k životu nabádalo ľudskú dušu. A prihováralo sa jej – lebo taký má byť život. Plný zmyslu a plný obety, plný radosti, ktorá sa však nie je prvoplánová ani plytká. Ktorá je, naopak, plná, pretože za všetkým vidí Boha a vie o nebi, ktoré sa vlní a spieva s oblakmi pieseň o Božej sláve a pokoji ľuďom dobrej vôle na zemi...
