Ale existuje tu vôbec diaľka či blízkosť, keď stopy svätého Konštantína posvätili aj slovenskú zem? Veď v kresťanstve neexistuje nijaké bližšie a nijaké ďalej, keď v každom kostole sveta je prítomný vo Sviatosti oltárnej Boží Syn.
Moje kolená sa posunuli bližšie na dlážke v krypte chrámu sv. Klimenta. Na mieste, čo žilo predtým v mojich predstavách a dnes vstupuje i do mojich očí. Nemám nič, len tieto kolená. Len čas, čo sa presýpa ako zrnká piesku medzi prstami. Iba svoj neobetovaný život, svoju malosť a svoje srdce, ktoré rozpoznalo teba, svätý Konštantín.
Moje kolená sa posunuli bližšie – k nohám, ktoré sa dotýkali slovenskej zeme, k očiam, čo uzreli Chazarskú ríšu i sútok Moravy a Dunaja pod Devínom, k ústam, čo v chráme Santa Maria Maggiore spievali slovansky svätú liturgiu a k ústam, čo obraňovali ikony a neskôr v Ríme slovanskú reč a písmená. A už nie som ja, čo sa pominiem ako táto chvíľa navštívenia chrámu svätého Klimenta, ako doznie voda,ktorej zurčanie dolieha aj na toto miesto zo základov starého rímskeho domu pod nami. Už sú tu iba moje slzy, aby som oslávila teba, svätý Konštantín.
Pane na nebesiach, ktorý si, a ku ktorému sa obracajú naše srdcia, oči, aj náš hlas... Pane, ktorý si a držíš túto chvíľu v náručí... Prišla som ďakovať za svätého Cyrila, prišla som prosiť za nás, Slovanov, prišla som prosiť za slovenský národ, aby si sa nad ním zmiloval.
Prišla som so slzami ako so záprahom koní, prišla som po stupienkoch dejín smerujúcich až k dnešku, až k tejto chvíli, o ktorej vieme, že sa rozplynie, ako nádhera pozemského sveta, všetky paláce, kniežatstvá a chrámy, až nebude slnka ani hviezd, a bude žiariť iba Boh.
Bože, ktorý si bol na počiatku ako slovo, odtlač sa ešte do našich slov. Ježiško v jasliach, ty svetlo, ktoré tma nepohltila, zmiluj sa nad nami, aby tma nezaplavila i nás.
Dnes dopadá svetlo cez okná na mozaiky dlažby tohto starobylého chrámu, dnes už Slovania našli sami seba v zložitých dejinách. Našli... Ale bude tak tomu naveky? A sme ešte Slovanmi, ak strácame srdce, ak strácame Krista, ak strácame cit pre krásu a pieseň, oporné stĺpy našich národov? A existujeme ešte vôbec, ak sme zabudli milovať vlastnú zem, ak sa po ňu nezohneme ako po perlu na brázdach, ak hľadáme iné perly akoby sme čakali, že nájdeme druhú, lepšiu vlasť. A sme ešte vôbec Slovákmi, ak vytesňujeme z kalendára Sedembolestnú Pannu Máriu, ak neuctievame teba, svätý Konštantín? Ty si videl Dunaj, Nitru i Devín, ty si miloval Moravu a pre nás si písal mystický Proglas. A my sme zabudli milovať.
Nad tvojím hrobom, svätý Cyril, stáli Gréci a spevom ťa vyprevádzali do večného života k Pánovi. V spodnej bazilike nám ten okamih pripomína starobylá freska, kde so svätým Metodom kľačíš pred Kristom. To my raz takto pokľakneme na osobnom súde. To my budeme skladať účty zo vzácneho dedičstva, čo sme nerozumne premrhali.
Svätý Cyril, pros u Boha za slovanstvo, čo sa už toľkokrát v dejinách nechalo vtiahnuť do prelievania krvi medzi bratmi. Vyprosuj milosť pre slovanské národy, z ktorých sa každý trápi krížom svojich dejín. Spomeň si v nebi i na slovenskú zem, na Slovensko, čo si miloval a sám sebou posvätil... Lebo sme veľmi slabí. A ako pod freskou stojí nápis: „Bože, daj hriešnemu Cyrilovi odpočinutie večné. Amen.“ – my sa modlíme to isté, lebo sme omnoho hriešnejší. A lebo so slovanským smútkom v duši prosíme – dopraj nám, Bože, prameň sĺz, aby sme oľutovali naše previnenia voči tebe, Agaňče Boži...
A osláv svätého Cyrila vo svojom kráľovstve, ako on teba na tejto zemi oslávil zvonivým slovanským jazykom.
