Potom na mňa ešte dopadalo rímske slnko, rímsky hluk i rímsky pokoj, aký vyžaruje iba z tohto mesta. A jamky v schodoch do múzeí a chrámov sa naďalej prehlbovali pod nohami nespočetných pútnikov. Z borovíc sálal život a vôňa pod ich kôrou pripomínajúcou šupinatú kožu hada. Všetka nádhera fresiek, relikviárov a dávnych pektorálov postupne utíchala, keď sa ňou zasýtili ľudské zmysly a ukazovala na najvyšší zmysel i účel, pre ktorý bola stvorená a ktorým bolo jediné meno: Kristus. To najsvätejšie meno Ježiš, čo vyslovil archanjel Gabriel – to ono dávalo zmysel a pozdvihovalo ku Golgote lásku a úctu k svätým. Lebo bez neho by neboli oni, bez neho by sme sa od smrti k večnosti neobrátili ani my, bez neho by sme ani my nevideli v sebe úbohého, hriešneho a hrešiaceho človeka, čo by si sám ničím nevedel zaslúžiť milosť ani spásu. Bez neho by som nekľačala pri hrobe svätého Ignáca a ani svätý Ignác by sa nebol obrátil.
Ako pred obrazom Panny Márie odložil mladý šľachtic svoj meč, odkladám i ja svoju nevieru, pýchu, márnomyseľnosť, slabosť i falošnosť a na oltár kladiem všetky tie nedokonalé nástroje, ktorými som predtým tak slabo zápasila a zasväcujem ich Bohu. A chlad a ticho chrámu del Gesù prehovorili a do duše ako svetlo cez vitráže na mramorovú podlahu dopadá Božia milosť a ja sa v nej rodím odznova, ako sa ráno celý svet znovuzrodí po tme a slnko sa ako najvernejší pastier vracia k zemi ako stratenej ovečke. Vlastne aj zvuk zvončekov pri introite i pri premieňaňí sa ponáša na zvonenie stád, akoby sa na chvíľu priblížili belasé pastviny. Modlím sa pri hrobe svätého Ignáca a všetka prísnosť, presnosť i láska je odrazu tak blízko.
Svätý Ignác, ak ťa vôbec smieme cez stáročia prosiť, oroduj za nás u Boha. Za nás a za všetky pokolenia minulé i budúce, za svätú Cirkev, ktorú si miloval. Veď nastala tá chvíľa, keď sa duša roztvára do šírky ako koruny rímskych platanov nad Tiberou, tak ako možno neprosiť? Ako možno nechváliť a nepísať, keď nastal ten zázračný okamih a Boh odomkol ľudské srdcia ako rieky pod ľadom a popri bázni sa rozoznel tichý menuet radosti.
Svätý Ignác, bojovník a učiteľ, svätý Ignác, autor neopakovateľných duchovných cvičení, azda odpustíš, že ťa dnes budem chváliť po slovensky nedokonalýmia zle formulovanými slovami, spolu s borovicami , trávou a ctihodným rímskym mramorom. Miesto tvojho posledného odpočinku strážia anjeli. Zdobia ho kvety a aj ony ďakujú Bohu sebou za teba.
Prúdy rímskeho slnka sa spúšťali na toto starobylé mesto a všetko, čo sa zachytilo o dážď jeho žiary, žilo. Každý jeden predmet, každá kvapka vody, každý z rímskych pahorkov a stromov, všetko bolo jednotlivo i v celku udržiavané v milosti Božej. No omnoho viac než všetko živé pútané touto silou ako gravitáciou, je cennejšia ľudská duša. To ju Božia milosť vytiahla z hĺbok nebytia, to ju stvorila pre večnosť a túži po jej spáse. To človek je každý deň znovu a znovu povolávaný do chrámu ako pod Golgotu a smie znovu uvidieť a znovu prežiť najvyšší akt lásky, keď Boh obetúva sám seba za ľudí.
Ako podivuhodne sa všetko spája v tomto Ríme. Ďaleké kontinety, susedné krajiny, všetky kúty sveta, i naše Slovensko vyviera z jeho duchovného žriedla. Spája sa tu smrteľná bázeň s nebeskou radosťou, utrpenie a umučenie s blaženosťou na nebesiach, minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou, Cirkev bojujúca s Cirkvou oslávenou, Orfeus, čoešte len v mýtických náznakoch spoznával v prírode Boha a jeho spevu načúvali zvieratá, so svätým Františkom, čo už poznal Boha trojjediného a smrť nazval sestrou, slnko bratom a chudobu povýšil na Pani. Tadiaľto burácali dejiny, republikánske vojská i pustošiace armády Napoleona. Doposiaľ sa v tomto meste spája antika s kresťanstvom, aj v dnešnom novopohanstve a v zlatých teľatách majúcich imaginárne formy. Spája sa tu prázdnota duše, chlieb a hry dneška s prísnou askézou a až apoštolskou dobrotou. A uprostred toho všetkého stojí ako mladší brat Svätopeterskej baziliky chrám del Gesù a v ňom popri svätých bratoch jezuitoch, génioch a hrdinoch zo zámorských misií, odpočívaš ty, svätý Ignác.
Modlím sa pred tvojím hrobom. A ako sedieť pri plote nádhernej ružovej záhrady je mi dovolené nachvíľu kľačať pred oltárom s tvojimi ostatkami, kde počas svätých omší kňaz vysoko dvíha hostiu, ako si ju s láskou a bázňou dvíhal ty a ako si tu pred stáročiami slúžil primičnú svätú omšu.
Svätý Ignác, tvoji bratia a nasledovatelia premenili Európu a posvätili významne aj Slovensko. Spolu s nimi pros u Pána Boha za našu krajinu. Postav hrádzu medzi nami a hriechom, aby sa k nemu naše duše nevracali opäť ako sa zločinci vracajú na miesta svojho činu. Nauč nás mať odvahu, aby už viac nemlčali sprvaodliví v zemi pod Tatrami. Nauč nás, aby sme boli dôslední v rozlišovaní dobrého a zlého, aby bol Kristus zdrojom a cieľom nášho života, kam smeruje všetko naše konanie.
Za života sa ti zjavil Vykupiteľ a dnes ho už vidíš naozaj... Skrze teba sa ho teda opovažujeme prosiť, aby sa nad nami zmiloval.
A keď som sa tretíkrát vrátila, aby som pokľakla pred hrobom svätého Ignáca a rozlúčila sa s chrámom del Gesù a touto zvláštnou milosťou, ktorej sa mi medzi jezuitmi dostalo, vonku sa znovu rozoznel Rím. A ponad fyzický Rím prečnievali kontúry nebeského Ríma, Ríma vymodleného a obetovaného. Slnko sa zalesklo ako Petrove kľúče a antické stĺpy dvíhali štíhle šije k nebu. A zhmotnená pieseň kráčala ulicami volajúc: Hosanna in excelsis...
