Niekedy na ne more vyplavilo starý kmeň stromu, celý sčernalý od presakujúcej vody; niekedy zdrap rybárskej siete či staré vlasce. No v poslednej dobe donášalo na breh čoraz častejšie aj plastové fľaše, bledé obaly s už len ťažko rozlúštiteľnými nápismi a špinu- tmavú, do hnedých vlákien pospájanú špinu, ktorá sa usadzovala na pobreží a nebolo už ani stopy po tých, čo si túto pláž zvolili za poslednú stanicu miestnych fabrík a priemyslu.
Ale to už bolo predpoludnie. Sýte. Jasné. Slnečný albatros sa vzniesol z pobrežia na nebesia a celý svet bol v tom okamihu biely. Biely a matný, čo miestami len utvrdzovalo baltské more a oslepovalo každého, kto sa chcel pozrieť na obzor – za trúbením parníka alebo dlhej ruskej lode, ktorá sa kdesi v týchto miestach nie až tak vzdialených od známeho Kaliningradu vydávala na cestu.
Vietor nadvihol niekoľko zrniek piesku kotúľajúcich sa po prehĺbených drážkach, až to vyzeralo, že celkom zámerne – niektoré, tie vlhšie, sa pospájali do tmavých guľôčok a iné sa rozbehli po suchej pláži, až splynuli s jej povrchom. No len niektorým sa podarilo zdvihnúť sa ešte vyššie a dostať sa tak do vzdušného prúdu, vanúceho niekoľko desiatok metrov nad zemou. Vtedy piesok po prvýkrát uvidel zhora sám seba.
Sprvoti sa piesku zdalo, že vo vysokých sférach nie je nič. Nič z toho, či predstavoval, keď sa o jeho hladinu opieralo drevenou nohou slnko. Nič, vôbec nič, iba chladný a nepríjemne štipľavý vzduch.
Videl borovice, ktoré z neho povstali, trávy, ktoré mu každú jeseň zomierali v náručí aj brezy, čo si pamätal ešte zo semienka, takého smiešneho, vetchého a šuštiaceho, až sa ani nechcelo veriť, že z takej smiešnej šupinky raz môže vyrásť strom. A videl aj zopár ľudí – v zátoke, pri lodeniciach, na rybacom trhu a aj tam, pri majáku, kam sa najradšej chodili naháňať túlavé psy a deti.
O tom všetkom však piesok vedel.
Ale čo sa to vlastne piesku stalo. Že miesto predpokladaného „ja“, namiesto toho, čo si myslel o vetre a o svete, na ktorý sa díval stovky rokov z najlepšej perspektívy – zdola – nevidel seba a svoje staré piesočnaté zväzky, ale namiesto toho celý svet.
Namiesto „súď“ mu borovice vraveli „počúvaj“. Namiesto „vzopri sa“ mu kríky povedali „pozri“. S údivom a obdivom ako nikdy doposiaľ sa díval na biele a šedivé čajky – krúžiace nad hladinou ako najády v tajomnom tanci, ktorý bol ale vlastne krutý boj. A more sa zrazu lesklo inak, slnko žiarilo tak silno, že z neho miesto lúčov tiekli dlhé žlté slzy a vzduch stál. Ako stoja pri Šeštokai vlaky. Stál a sálal.
A vtedy piesok precítil, že to pravé slovo, ktorým treba osloviť všetko naokolo – to, ktoré nechodí na jazyk často a tak ho treba vysloviť chytro, chytro kým tu je... Že sa svet volá „ďakujem“ a že tá vďaka nikdy nebude dostatočná, ako nevie byť dostatočná ani poklona. Náhle to piesok začalo veľmi páliť – azda preto, že sa vzniesol tak blízko k slnku alebo to pálil mrazivý vzduch, ako páli konáre v januárové rána osuheľ a ako páli dusík schovaný v tajných boxoch nemocníc. A vtedy piesok plakal a plakal tak, ako plače zem, keď jej do oka napadá zrniek – to možno preto vznikli moria. Tak plače zem doteraz a plače nad človekom zo všetkých strán – od brehov Patagónie cez Nový Zéland a Srí Lanku, tak plače v Adenskom zálive a na brehoch Izraela, tak plače zo všetkých strán okolo Európy a Amerík.
Keď som sa vrátila domov, pod jazykom topánok, v starých tričkách a manžetách nohavíc som ešte objavila jeho. Sypký litovský piesok a dobro, ktoré posväcuje svet.
