Povedľa mojej pravej ruky padal na hladinu mora pod útesmi odraz mohutných skál otesaných vetrom, príbojom a dažďami. Okolo prechádzali radujúci sa cudzinci, deti i mladí chlapci nesúci v sebe svoju mladosť akoby ich pokropila akási zázračná voda a ich pohyby boli také energické, radostné a živé, až sa tá vôľa žiť a vôľa napredovať nedala zastaviť a nevdojak svoju silu do života prenášali aj na druhých.
Boh stvoril aj tento kus zeme. A medzi Sicíliou a Afrikou stvoril i túto Maltu, tieto územia zátok, skál, vyvýšenín a útesov, aby tu raz žil i taký hrdý a veriaci národ ako Malťania. Turisti si tu dnes prezerajú prastaré dokonalé pevnosti a citadely, chrámy pripomínajúce zovňajškom španielske baroko a vnútrom sochy umučeného Krista od portugalských karmelitánov, aby sa pri nich fotografovali, hoci na Cirkev, čo ich postavila a na Božieho Syna, ktorého premenené Telo je uložené v svätostánku, už zabudli. A obdivujú útesy a fotografujú sa pri nich, akoby ich majetkom a výsadou bolo už len to, že tieto miesta navštívili, a pritom aj tieto zátoky, morský príboj, soľ usadenú medzi prstami brehu a vodu kvapkajúcu zo stien blízkych jaskýň, stvoril veľkorysý Pán vesmíru.
A sviece dní horeli. Boh pozná svoju Maltu, aj kroky všetkých svätých, všetkých rytierov a vojenských posádok, čo tadiaľ prechádzali, pozná po mene lode kotviace v prístavoch a pamätá aj na to, ako dávni proroci plakali nad svojím národom pre tú istú bezbožnosť, aká sa v nás usídlila dnes.
Všetko sa prevrátilo. Namiesto toho, aby sme vítali starobu s radosťou, že už sa blíži čas, keď budeme s Bohom, jediným cieľom, zmyslom, počiatkom i koncom nášho života alebo namietso toho, aby sme v tom čase pociťovali bázeň práve preto, že už sa blíži čas osobného súdu, od nej utekáme ako od ohňa a všemožne ju prekrývame.
A Boh vie o všetkom. O našich najtajnejších úmysloch i dobrých snahách, o tejto Malte, kde zajedno s naším Slovenskom uplýva rovnaký čas tohto mladého storočia, o ktorého budúcnosť sa tak bojíme. Vie o každom útese, ako pomaly zvetráva, ako sa narodili kamene a ako umierajú pohoria, čo nikdy neuvidie oči našich pokolení. Ako nad chrbtom hôr zapadá slnko a ako naň na jeseň prší voňavý dážď. Vie o hladine lagún na ostrove Gozo, o každej bunke tela, čo sa v nás rodí i umiera, o tomto svete, ktorý tak bolí práve preto, že Boha opúšťame.
