Žiarivé slnko v skoré ráno vystúpilo len trochu nad obzor, a už pálilo, už prežarovalo túto zem a presvetľovalo bobule sladkého zrejúceho hrozna, až sa podobali na očká prsteňov z topásu. Slnko – verný priateľ tejto zeme. Dozorca. Otec. Samarkand sa rozprestiera vo vzácne zelenom údolí pod úpätím zvlnených hôr. To slnko umožňuje ľuďom spávať vonku, to slnko vysušuje a kladie na kožu pálivý obklad. Slnko mocné, slnko prastaré, priateľ a súčasť tejto zeme, kde sa vo farbách a hlasnom smiechu orientu víri prach na cestách.
V Samarkande sme nocovali cez airbnb u mladého veľkorysého, veľmi šikovného mladého muža Davlata, ktorý hovorí po česky – študoval totiž päť rokov v Česku. Davlat s elegantnou láskavou manželkou Gulčehrou, lekárkou, nám vo všetkom pomáhali. Uviedli nás do uzbeckého života. Kórejská reštaurácia Dučinor (dva stromy), pri ktorej býval, sa pre nás stala orientačným bodom, symbolom domova. Na jeho dvore ma v prvú uzbeckú noc prebudil škrekot „majny“ (škorec tmavočervený) na viniči prevísajúcom z pergoly. Košatý vinič s mierne zošúverenými listami sa nahýnal k tapčanu, „váľande“ postavenej pred vchodovými dverami. Akoby dvor zalievala vlna zeleného mora, akoby k nám otvárali štedrú náruč viničné ruky s ovísajúcimi prstami s prsteňmi so svetlozeleným očkom. Na tomto dvore som videla na drôtoch ráno sedieť včeláriky, zobudilo ma ich švitorenie. Na tento dvor zosadol dudok s čierno-bielym plédom prehodeným cez chrbát a akoby sa ukláňal tráve, ďobkal do suchej zeme a prechádzal drobnými krokmi po dvore. Očakávali sme hučanie motora a keď sa v bielej bráne objavila Davlatova postava, vedeli sme, že je dobre, že náš záchranca, ochranca a pomocník je tu. Nevedeli sme, koľko má Davlat rokov, bol zrejme o čosi mladší než my, no staral sa o nás príkladne – vlastne tak úctivo sa správal aj ku svojej manželke čakajúcej bábätko. Ďakujeme za všetko, Davlat!
Uzbekistan sa rozlieha v šíravách strednej Ázie ako dôstojná roztvorená dlaň. Ťažko určiť hranice národov a štátov, ako ich poznáme dnes. Samarkand a Buchara sa považujú za tadžické mestá, majú svoju svojbytnú kultúru, uzbecká identita im bola vytvorená umelo. Rovnako ako hranice krajiny, ktorá predtým civilizačne siahala po brehy Kaspického mora. Človek by očakával púšť, a prekvapia ho zavlažovacie systémy, umelé rybníky, jabloňové či broskyňové sady, bavlníkové plantáže. Chudobné dedinky sa striedajú s modernými mestami, po cestách frčia Chevrolety vyrobené v meste Asaka, aj staré Lady s dreveným nadrozmerným nábytkom na streche či oslíky s objemným nákladom sena či iného tovaru. Kukuričné polia, postavy žien a detí mávajúcich na ubiehajúce vlaky. Jazdí tu moderný vlak Afrosiyob či staršie vlaky sovietskej výroby s vysokými podvozkami.
Samarkand znamená v preklade „bohaté mesto“ – a on je skutočne hoden svojho mena. Vážnosť mu dodávajú monumentálne mešity, medresy a mauzóleá s ornamentálnymi priečeliami a minaretmi, korunou stavieb je tyrkysová kupola. Po nádvoriach sa prechádzajú vtáčím vojenským krokom hrdličky a škorce – majmy napodobňujúce dôstojným a trochu nahnevaným pochodom strážnikov či policajtov, ktorí však v tejto krajine pôsobia predsa len prívetivejšie. Ešte väčšiu dôstojnosť dodáva mestu mauzóleum Timura i miesto posledného odpočinku prvého uzbeckého prezidenta I. Karimova. Politici v tomto regióne neopúšťajú mentalitu orientálnych či sovietskych vládcov. Ľudia si tu podľa perzskej zvyklosti úctivo vykajú, muži bývajú ešte galantní. Na obed sa podáva najčastejšie plov – národné jedlo zvané aj „oš“, teda „pokrm“ v miestnom jazyku. No v Samarkande rozprávajú skôr miestnym dialektom tádžičtiny a ruštinou, existujú tu aj ruské školy a ruština predstavuje istý sociálne určenie. Tadžici tu majú dôstojný status, nepredstavujú tu poníženiahodnú národnosť, ako v Rusku, kde má slovo „tadžik“ samo o sebe negatívnu konotáciu. V niečom pôsobí Uzbekistan ako krajina bez pravidiel – niet pevne stanovej ceny, niet účteniek, mnohé závisí od schopnosti zjednávania, dokonca aj na pošte pri kúpe estetických známok s predurčenou hodnotou. Avšak aj nadsadeným cenám, ktoré sa rovnajú bežným európskym, sa pri uzbeckej inflácii nemožno čudovať. Inak je Uzbekistan cenovo veľmi priaznivá krajina. Obávala som sa kriminality, no taxikár Šafkad, ma hneď v prvý moment po vystúpení z letiska ubezpečoval, že ľudia v Uzbekistane sú pohostinní a dodržiavajú zákony. Garantuje, že sa mi tam nič nestane, „maximálne si od vás budú pýtať dvakrát vyššiu cenu – ako teraz ja...“
Za oknom kríky, elektrické stĺpy, zelené plamene topoľov. Školáčky s bielymi mašľami vo vlasoch nacvičujú tančeky na hudbu púšťanú z playbacku, ospevujúce krásy rodnej zeme. Ženy na uliciach chodia väčšinou vo farebných šatách či v kompletoch s ľahkými, vzdušnými nohavicami, ich úbory majú často kosoštvorcový či kvietkovaný vzor. Cez plastové záclony vstupujeme do malých supermarketov otvorených do noci, zo zadnej miestnosti chvatne pristupuje k pokladni muž v polo-tričku, na kalkulačke ukazuje cifru o štyri nuly vyššiu, než na akú sme navyknutí v Európe.
Ľudia sa tu v miestnom jazyku oslovujú „moja sestrička“, či „mladší brat, „starčí brat“, „bratku“, staršieho človeka nazývajú výrazom podobným na naše „ujo“ či „strýčko“. Dievčatá mávajú mená po kvetoch. Netušená krása, netušená ľudskosť. Veď srdce bije taktiež aj v Uzbekistane.
