Za desať rokov vyrástli v Sarajeve moderné budovy. Našli tu svoje miesta architekti, obchodníci, zastupitelia medzinárodných spoločností a čoraz viac sa rozmáhajúci turizmus. Do ulíc sa ako veľká voda rozliali obchody, bary a kaviarne, akoby mladým ľuďom vyrážajúcim v piatok večer húfne do ulíc našepkávali, že práve toto sú miesta, kde musia stráviť svoje mladé roky a že zasvätiť večer pobytu v blikotajúcich sa podnikoch v podlubiach budov v práve takomto modernom oblečení, je tá najvýznamnejšia vec na svete. Ale kde sa má vlastne človek podieť, aby žil správne... Práve ma minul hlúčik sarajevských dievčat. Trochu sa začudovali, čo si tak horlivo píšem a ja som sa hanbila, ako sa zavše hanbím, keď mám v rukách vzácny dar netušiac, ako s ním naložiť. Som vôbec hodná návštev v týchto mestách? A je to vôbec mravné? Ako mne ubiehajú dni v Prahe a ako zvonia každodenné zvony; aj Sarajevu uplývajú hodiny a týždne a ako mraky v povetrí nový deň maľuje a znovu zotiera neodkladné povinnosti. A je vôbec správne, že až na kosť bolia kdesi anjelov hriechy všetkých našich pokolení – a ja sedím na brehu rieky Miljacky a v náručí objímam roztrhaný zápisník?
Och, Bože, ako by som ti chcela zaspievať pieseň. Až tak, že keď dôjde na skutočné slová, iba plačem a bezmocne sa pozerám kdesi dohora. Odrazu sa štítim všetkých slov: je ich toľko, že neviem, ktoré mám vziať do úst prv – a vedia slová vôbec niečo vyjadriť? Teraz sa už len bezmocne pozerám na slová, ako na tie vzácne dary, pri ktorých sa zavše hanbím. Ako sa hanbím a ako som v rozpakoch v každom krásnom meste a v každom dni, keď Mesiac žehná svetu ako tvár mučeníka Štefana a keď ako mušky lietajú po oblohe drobné biele lietadlá. To nie nám preteká pomedzi prsty čas – to my pretekáme cez krajinu a cez večné dejiny. A koľko málo dokážeme z tej krásy zachytiť – či je toto ozaj Boží zámer, aby sme boli takíto?
Pod Sarajevom plávala namiesto septembra žltá rieka. Sem-tam sa na nej vytvoril vodný vír – a to boli listy, drobné smietky, štrk a kamienky, ktoré sem vietor privial z chodníkov. Držali sa za stonky a za kamenné telá do kruhu ako staré národy a v tanci, ktorý tak fascinuje všetky deti a dospelých necháva ľahostajnými, vytvárali nepretržitý kruh. Koľko ľudí sa pristaví pri drobnej špirále, ktorú na rohoch ulíc a pred starými dverami tancujú každú jeseň vytrvalé listy a ktorá tak veľmi pripomína úchvatný a nepochopiteľný kolobeh života? Kto je to vlastne človek a prečo je práve taký a prečo má stále nutkanie na tých pár desaťročí života rozširovať hnev a zúfalstvo?
Pod Sarajevom plávala namiesto septembra žltá rieka. Na stráne nad mestom bohatom na kopce a údolia ako máloktoré na svete, vybiehali rozstrúsené usadlosti. Bolo to stále mesto, ktoré Turci volali po perzsky „šeher“, kde sa v lúčoch sĺnk najrôznejších ročných období leskli vojenské čižmy, kde na jar kvitli broskyne a pod letom zas tuje, kde ktosi vypustil psíka a niekto poslal v chráme k nebu úprimnú modlitbu z vďaky, aký zázrak je náš život. Bolo to mesto, kde ako biela labuť naťahoval štíhlu šiju minaret, kde sa na svoje miesto pod slnkom prebíjali nové mrakodrapy a kde bol niekto taký šťastný, že sa zmohol len na jediné: „Otče...“ a len na jediné „Milujem ťa...“ , lebo práve tie okamihy sú najšťastnejšími chvíľami v živote.
Už nesedím na brehu Miljacky, už kráčam po rušných námestiach a strmých uličkách a ako šedé cimburie na priečeliach domov rátam holuby. Zdravím sa javorom, fontánam a všetkým ľuďom, privoniam zrelej jarabine a lístiu, ako šuští v kútoch tmavomodrého asfaltu. Pokloním sa zmrzlinárovi, pohladím starú dlažbu a pokľaknem v chráme, ktorý stavitelia ukryli až na roh uličky. A nebu poviem „milujem“ a vtáctvu poviem „opatrujte sa“ a pred podvečerom zastanem ako pred kráľom v tom najvznešenejšom rúchu. Opäť ma minie hlúčik krásnych Sarajevčaniek a ja sa usmejem a zamávam im na cestu. Pobozkám ešte zrakom budovy a ich rany z vojen, pokľaknem ešte pred ľudskou dušou a jej všetkými ranami z najrozmanitejších vojen, bolestí a strastí. Poprosím lampu, nech dnes večer požehná všetkým, ktorým čosi alebo ktosi nesmierne chýba a poberiem sa preč.
Už nesedím na brehu Miljacky. Čakám na autobus a predomnou sa ešte rozprestiera Chorvátsko, Maribor a veľavravná Viedeň. Už nesedím na brehu Miljacky. A miesto zápisníka v náručí zvieram srdce, ten najvzácnejší zošit, aby som ho mohla zložiť pred prah zeme a raz napokon aj do nej samotnej. Už nesedím na brehu Miljacky. Bozkávam nebo, Liptov a Čergov, bozkávam brezy a ruky milovaného muža, aby som mohla zašepkať, a nikdy to nebude dostatočne, ako veľmi ťa ľúbim, Slovensko.
