Dotýkalo som sa Krymu skôr, než ste sa o mňa začali deliť medzi štátmi ako sa lovci hašteria o korisť, skôr, než sa na mojich brehoch preskupovali ríše a kniežatstvá, skôr, než ste zvrhli monarchie a obliekli ste zem do košieľ republík a na krk ste si uviazali mašle revolúcií. Poznám, poznám tú zem, ktorú dnes nazývate Ukrajinou, poznalo som ju skôr, než ste mi naložili na slané plecia náklady lodí, skôr než osedlali svoje kone a cválali rozpálenou stepou, skôr, než ste do jej hĺbok zakopali poklady a než sa k mojim brehom sťahovali staré národy a Gréci rozprávajúci lahodnou rečou. Skôr, než za mojimi brehmi odmietli Krista Chazari, skôr, než sa na moju hladinu díval svätý Vladimír, skôr, než som zazrelo ctihodného svätca Konštantína, ktorého doteraz mnohí z vás posmievajú a banalizujú spolu s jeho starším bratom Metodom. Ja som tu bolo. A spolu s vetrom a s nebom som videlo kozákov a túto ubolenú zem, videlo som ten milovaný pravoslávny ľud, videlo som hordy tiahnuce po mojej sestre zemi a videlo som i tých, čo na tých statočných a prostých zbožných ľudí spustili pred osemdesiatimi rokmi hladomor.
A keďže ja nemlčím – nie, my moria od stvorenia rozprávame dunením vĺn, to len vy nám nerozumiete... A keďže nemlčím vraviac o jazyku, čo sa dotýka toho, čo miluje... Ja to poviem aj za vás ak ste zbabelí a ak o tom budú mlčať vaši politici, vaši štíhli páni v šedých oblekoch s okuliarmi s úzkym rámčekom, ktorým ešte veríte rovnako ako veríte novinárom a ktorí si myslia, že budú žiť večne a že donekonečna sa dá zneužívať štedrá dlaň zeme a Božie milosrdenstvo. Ja to poviem za Vás – že milujem tento ľud, že milujem Rusov a milujem Ukrajincov, nad ktorými ohŕňate nos... Ja to napíšem za vás, že Boh je a že rovnako existuje i diabol smejúci sa a tešiaci sa z toho, že v neho neveríte. Ja vám to poviem, lebo i tak si pomyslíte – to vraví iba more, je to len dunenie, čo sa len zdá vašim ušiam a vy predsa na všetko potrebujete výskum, výskum, štatistiky, moderných filozofov, sociológov a odborníkov v tých podivných blikajúcich plochých obrazovkách meniacich sa na minulosť, ktoré nazývate médiá.
A ja som naďalej Čierne more. More černejšie než budúcnosť a vaše myšlienky, more černejšie než vaše srdcia, ktoré už stratili cit pre Boha a uchlácholili sa v pohodlnom výklade dejín, v rozprávkach o zlých kráľoch a mocibažnej cirkvi, v rozprávkach o liberalizme a slobode, o tolerancii až takej veľkej, že netoleruje Boha a ak áno, vôbec nie takého, čo poslal na zem svojho jediného Syna – lebo na všetko treba tabuľky, grafy, referendá a mienku väčšiny.
Som veľké, väčšie než hranica, kam dovidí váš zrak. Som veľké, a preto viem od môjho otca oceánu... Viem všetko – ako sa veľmi raduje diabol, že sa nenávidíte navzájom a že obrovskú krajinu, čo ako posledná háji Krista, ste označili za diktátorskú a vysielate do nej podivuhodných kontrolórov a sami zabíjate klince do Kristových rúk, sami sa prizeráte, ako v Sýrii umierajú vaši východní bratia, sami cmúľate sladký cukrík klamstva za korunu, ktorou si vás kúpili – a možno o tom ani nemáte tušenia.
Ale ja som len more. „Len“? Alebo „až“? Som more slané od Božích sĺz. A nemusíte moje šumenie pokladať za hlas svedomia – ja ním i tak budem a budem snáď i obhajcom vašim... Až raz príde Boží Syn – lebo jeho slová naveky platia. A on príde isto, ako už raz prišiel a nebo i zem sa pominú, i vaše paláce, vaše sebectvo a nenávisť k druhým a až sa pominú i vaše grafy, analýzy režimov a kvóty, ktorými ste poviazali poľnohospodárov, až sa rozpadnú vaše banky na prach a vaše oblečenie odnesie vietor... Až sa pominiem i ja, ja, čierne, smútočné Čierne more...
BALAKLAVA
LASTOVIČIE HNIEZDO
