reklama

Sevilla, Sevilla, obnov Španielsko!

Pane, ja vôbec neviem, kadiaľ sa majú rozutekať moje myšlienky a o čo mám prosiť. Či o koniec tohto sveta, či o jeho záchranu, aby si už bol tu; tu, ako matka, na ktorú volajú jej rozhádané deti a nič im nevie utíšiť srdce.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Vysoké andalúzske slnce už oťaželo ako zlaté jablko a teraz klesá pomaly za obzor, aby pohladilo moju nepokojnú myseľ a aby na rozpálenú zem vrhlo láskavé, dlhé a teplé augustové tiene. V diaľke sa na zožltnutých a zožatých poliach pasú dva kone, slnko prežaruje ich hnedé a biele chrbty a veterné mlyny rozpriahnuté v diaľkach ako svätoondrejské kríže čakajú, až sa nad červenou rozhorúčenou zemou objaví ešte rytier a v dušiach našich zatrpknutých či nerozvážnych tiel, ešte ustanoví – ak je to vôbec možné – Tvoje kráľovstvo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tak tak je to teda, prastarý Bože. Tvoje slnko žiarilo na kmene izraelské, na rúcho Árona a ruky Noemových synov, Tvoje slnko žiarilo v časoch hidalgov a na dielne geniálnych andalúzskych hrnčiarov a Tvoje slnko a Tvoji anjeli nás navštevujú aj teraz, v časoch fiest, fastfoodov, štrajkov a hypermarketov.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Hrobka Krištofa Kolumba.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Počúvam Tvoje stromy, ako rozprávajú a ako voňajú s koreňmi prebodnutými studňami a medailónmi fontán, uprostred rozpálených parkov. Dívam sa na pieskovec Tvojej gotiky a žasnem, ako dávni majstri vedeli jednoduchými rydlami dôjsť až na pokraj hraníc umenia, aby sme dnes obdivovali lajdáckych majstrov a nesvedomitých umelcov, kde sa už len lacný či vtipný nápad považuje za hotové umenie. A kde je dávna námaha! A kde je dávna genialita? A ak dnes obdivujeme v umení prvky náboženstva a čistoty a z obdivu k hodnotám staviame autorom z obdivu sochy – také čosi však bolo v minulosti úplnou samozrejmosťou. Ako život a smrť v Tebe, ako pripomínanie si Tvojho života v našom, lebo od Tvojho narodenia v ľudskom čase, ba i pred ním, sa zmenili naše individuálne dejiny. A tak sa znovu ponáram do rozhovorov s listami stromov, s drevom lavičiek a plochými strechami bielych budov, až kým ma nevyruší hlasitá vrava a smiech, ktorým sa v dnešnom Španielsku nedá uniknúť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Prechádzam po sevillských uliciach a sprevádza ma cit. Žasnem nad jeho povahou, ako ma dokáže naplniť a uchvátiť celé moje vnútro v obrovskom zanietení. Ako ku mne chodí radosť, vášeň, smútok a poznanie – a potom aj ich iní, smutní, hriešni bratia. A hoci rozum vtedy vie, že to vošiel do mňa ktosi „iný“ a že moja predtým vrúcna duša; je odrazu ťažká a slepá, lebo tak chodí hnev a pýcha a ich družiny; karavány závisti a chtíča alebo potom tiché bledé tváre vyčerpania, aby zas rozozneli hladinu duše vo svojom rytme nevládnosti. A držím prsty oproti sebe a vytváram z nich mriežku, cez ktorú sa na mňa díva sevillské slnko. Zafúkal vietor a cez moje prsty sa mihajú obrazy. Raz je to rušná ulica, zmrzlinárne plné drahých, hustých smotanových zmrzlín; potom cyklista, električka a rozkvitnutý krík. Len z diaľky kdesi v podvedomí mesta zaznie – ale čo Kristus? A čo jeho obeta a čo ľudská viera; keď v dnešnej Seville už nenachádzam nič. Zdalo by sa, že je to všetkomenované, čo preteká cez moje prsty na brehu rieky Guadalquivir, ale je to život samotný. To nepochopiteľné prúdenie, kde už prestávam byť tou, čo som bola predtým a ani ten budúci ktosi už nebude mnou. Ten fascinujúci život, že sme vôbec stvorení a ako dieťa cisárskym rezom z lona vytrhnutí z nebytia – a slobodní, takí nerozumne slobodní... Že len staré a pokorné srdcia rozumejú tajomstvu toho, kto sľúbil, že nedolomí steblo.

 

Tak kráčam po sevillských uliciach ako po obilnom poli. A predstavujem si ich, ako som ich zazrela z okna autobusu – rozľahlé a vrúcne ako duša človeka a hudba. Oblaky sa dvíhajú k nebesiam ako ľudská nádej a vietor ako rytier brázdi po vyleštenej oblohe, ktorej citlivý september dodal hlboké tóny azúru a tmavomodrej. Tam na tých dávnych poliach cítim krásu; tam na tých dávnych poliach v sebe objavujem lásku a ten zázrak – keď milujem a zanikám ja; a namiesto mňa sa v srdci ako z hlbokých vôd pýchy, vynára druhý človek. To zvláštne „ty“; ktoré mi je dovolené milovať a ktoré som smela uzrieť okom srdca a milovať ho, ako prikázal Boh. Sledujem spomienku, ľútosť a cit ako najjemnejších bratov. S akou nehou a ako pomaly vykresľujú v duši obraz milovaného človeka. A ruku pýchy, ktorá sa podobá vetru, neustále prevracajúcemu maliarove listy; aby nemohol dokončiť zaumienený portrét. A ako starí sochári mali kdesi nad sebou postavu polobožského Daidala, ktorého chápali za svoj vzor a svojho predchodcu, ktorému sa nesmú spreneveriť; vidím aj ja Čistotu ako mi svieti a ubezpečuje ma v nádeji v ľudský život.

 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Tie všetky tváre, ktoré som dnes minula, ako míňame najvzácnejšie okamihy života a možnosť na pokánie; sa mi vracajú v myšlienkach, a ja spokornievam. Vidím druhé „ty“ ako „ja“ a obzor cudzieho človeka sa prevratne mení. Ba ešte viac, vidím v druhom „ty“ zjavovať sa Božie, to nepochopiteľné „miluj blížneho svojho“ a pri všetkých ľudských tvárach sa mi chce s údivom pýtať: Aj tam si, Pane?

Dlho som ešte myslela na Sevillskú katedrálu. Raz sa mi pri návšteve Toleda a Ávily zdalo, že už nejestvuje nič krajšie v tejto iberskej zemi. A že som v Tolede navštívila jednu z najvyšších vznešeností sakrálnej stavby, k akej sa ľudstvo vypälo. A teraz som opäť na kolenách. Katedrála ležala uprostred stredovekého mesta na monumentálnom námestí do tvaru kríža. Akoby niekto položil na chodník kríž; alebo akoby to bolo práve tu, kde Ježiš padal pod krížom; a kríž sa zachytil medzi sevillské uličky a domy a klesol uprostred námestia, aby obrástol gotickými portálmi a fasádami, aby sa pod ním vyhĺbilo štrukturované podzemie a nad ním vyvýšili veže... Aby kríž obrástol pieskovcom a stavebnými kameňmi. Aby kríž obrástol kostolom. Ale kde je ten kríž dnes? Fyzicky stojí uprostred navštevovanej ľudnatej Sevilly, no v ľuďoch ani v duchu krajiny ho už nevidno. Zdá sa mi, akoby ktosi vdýchol do ľudstva celkom iného ducha – ducha akejsi letargie a veselosti. Pod jeho mocou sme celkom iní ako naši otcovia, ktorí boli tiež hriešni ľudia, no predsa omnoho lepší než my. Tento zvláštny duch rozdelil Španielsko prudkou čiarou – a akoby dnes na jednom území existovali Španielska dve. Jedno staré – mystické, oddané, hrdinské a múdre. A Španielsko nové.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aký je tento život neúplný a príliš, príliš povrchný bez stretnutia s Kristom. A keď padáme na kolená a ticho sa modlíme; ticho prosíme i za Španielsko, i za bremeno našej Európy. Aby nám bolo odpustené, ako hlboko sme urazili nebesia. Že sme sa ako zemská pologuľa v zime od Slnka odvrátili od Boha. Sevilla, ktorá niekde v diaľke si a tam v diaľke sa týčia k obzoru tvoje veže; a nad riekou Guadalquivir sa nadránom držia jemné hmly... Sevilla, navráť sa k svojmu zmyslu. A my všetci, v smútku i veselí, v spánku, i v neustálej bdelosti srdca, modlime sa viac... 

Obrázok blogu

 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu