Tak som prechádzala po slovinskej krajine cítiac ochranu, kým mám ešte nad hlavou jeho – slnko, prastaré dobré slnko, čo na mňa neprestalo svietiť vo vštekých krajinách. Podo mnou boli uzly ciest, krížiacich sa na miestach akoby ktosi opásal zem chodníkmi ako stuhou balík a ja som ich prekračovala cestou pozdĺž skál a po zelených hladinách trávy ako jazera. A slnko zatiaľ rozvinulo na koncoch oblohy večer. Zvuky utíchli, aby sa mohli ozvať ďalšie –môj dych pískal ako vtáčie mláďa a na chvíľu som nepočula nič, len vlastné kroky a v hĺbkach dýchanie.
Aký je to zázrak – ak zastanem, celý svet beží ďalej, i môj vlastný život nezávisle odo mňa, srdce sa dobýja života a tlčie, tlčie, akoby sa chcelo prebiť až na druhú stranu bytia a krv vyživuje pokožku, orgány i mňa, i mňa, keď stojím, sedávam, keď kľačím a keď leziem po skalách, keď počujem, ako v diaľke znejú zvonce stád a za nízkymi remízami tuším ovčinec.
Slnko priťahované životom a nocou postúpilo bližšie k okraju zeme. Bola to hodina, keď sa v kostoloch slúžili večerné omše, keď sa deti pýtali do postieľok alebo keď sa strhli po usínaní, keď v údoliach tíško zvonili zvony, v oknách zažínali svetlá a ženy bielou nežnou rukou zaťahovali ťažké závesy. Vtedy sa slnko ešte naposledy odrazilo v očiach zvierat. A jašterice a hady sa ukryli do svojich skrýš, aby smeli vyletieť netopiere a na pašu vyjsť nepozorovane lane a voz noci s hviezdami akoby zvážali seno smel vystúpiť na oblohu.
Voz neba rozbitý o koleso mesiaca tíško hrkotal – bol to večer, večer... Alebo už noc? A slnko, čo som hľadala v stopách bledoružovej a modrej nahradil mesiac, aby sa mi aj on stal bratom.
Z mesiaca napokon stúpala mliečna a chladivá vôňa – akoby bol bochníkom chleba a hviezdy jeho omrvinkami a moje oči žobrákom, čo sa na ne díval s najväčším úžasom, ani netúžiac dotknúť sa tej ďalekej a predsa takej blízkej krásy, len žiť, žiť, ako sa to páči Bohu, len žiť a s radosťou sa dívať, že v hrudi ešte mávam srdce, že vidím, cítim a milujem, že sa mi cez hrable prstov presypuje seno nazvážaných dní a ja v nich rozoznávam námahu a lásku, poctivosť ľudí a nádheru hôr, rastlín a zvierat; a ja rozoznávam tento okrúhly štít mesiaca, čo ako dávny bojovník zastal pod nebom. A tma ako mladý kôň zostúpila nad krajinu a zastala pri okraji priepasti – lebo tma sa priateľlí s hĺbkou, ale s hĺbkou v duši sa priatelí i svetlo, to nevýslovné pokojné svetlo, čo nám zavše v stavoch milosti napĺňa hruď.
SLOVINSKÝ KRAS
Rekonštrukcia obydlí pôvodného slovanského obyvateľstva.
Ukážka pozoruhodnosti i krásy slovinského jazyka. Dudok sa povie "smrdokavra"...
...dažďovník je "hudournik"...
...výr skalný je "velika uharica".
Milované škrapy a závrty...
Len niekoľko kilometrov od Škocjanských jaskýň sa nachádza Lipica, "rodisko" známych lipicanských koní.
