Kým ešte z diaľky počuť piesne a duši je zrazu tak, až samú seba odkladá ako závažie; kým na oblohe ešte pláva mesiac ako fregata a hviezdy majú hĺbku studní... Poďakujme za život. A pobozkajme kríž, skrze ktorého tu sme. A pobozkajme zem a pobozkajme rieku, že nám ako láska na Zelený štvrtok umýva členky a chodidlá. Kým ešte trvá čas, kým v agátoch prespáva nenarodený máj, kým je tu milosť na chvíľu nebyť nevidomý – poďakujme sa za život.
Chodí a chodí, potichu ako žena s lampičkou oleja prechádza cez zem. Tak chodí jar a zo svetadielu na svetadiel zažína svetlá. A chodí k tým, čo sa neobrátili chrbtom a zájde aj k tým, čo tak spravili. Tak prichádza jar k nám všetkým, tak sa nám dotkne zápästí a stromom navlečie snubné prstene. Posunie nebo, povie: „Buď dlhší deň!“. Srdcu povie: „Dôveruj“. Tak navštevuje ľudí a ako husté tŕstie, za ktorým tušíme jazero slnka, rozhŕňa mračná.
Na malom kopci pod strmou cestou som počula plakať kameň. Pamätal si časy, keď tadiaľ chodil svätý Ilja a Francúzi ho nazývali Gilles a celkom blízko pred tvárou a pod srdcom sa páslo stádo laní. Pamätal si aj časy predtým, pastierov sem-tam sa mihnúcich na prívetivých svahoch Álp; dievča, čo tu zablúdilo a zdalo sa mu, že v rannej hmle ju pohladil cudzí muž a oslovil ju menom.
Z jemného tieňa vrchov zostupujúcich až dolu k stredomorskému pobrežiu, vídaval kameň dávne stožiare. Tak uzrel flotilu gréckych lodí, tak ticho sledoval, ako sa k domu primkol dom a ľudia si založili osadu. Tak sa podvolil, keď naňho stúpil Riman a vzal jeho bratov a kamenné mamy a postavil z nich akvadukt v dnešnom Pont du Gard. A videl i to, ako postupne ohlúplo ľudstvo. Keď má za pána seba a za jasnú hviezdu vlastný strach a ješitnosť.
Kamene ešte poznali ľudí, čo vo všetkom zhliadali ducha. Zvieratá boli ich bratmi, ba dokonca mali svoje miesta aj uprostred nich samotných, keď ich uctievali ako svojich dávnych predkov. A úcta k mŕtvym a k tajným silám v nich ústila do veľkej poklony pred podstatou všetkého. Vtedy bol ešte sokol brat a v slnku rozpoznali svojho pradeda. V dunení hromu sa ozval mŕtvy čarodejník a kameň bol premeným duchom, pred ktorým treba pokľaknúť.
Ten človek vedel, že dobro je viac než zlo. Že celá príroda, i ľudská duša, je plná zákonov logiky, kauzality a antinómie. Ak spravíš čosi – Boh ti to vráti, To tajomné o všetkom vie a mnohonásobne to oplatí.
Ten človek vedel, čo znamená: „netrhaj“, „pokloň sa“, „obdaruj.“ A každý človek, ktorý sa zjavil v jeho obydlí, bol požehnaním. V boroviciach videl sestry, hviezdy mu šepotali rečou dávnych zomrelých. Napokon aj seba uzrel po smrti v živote kameňov, stromov a vetrov – a všetci boli jeho priateľmi. Aj božstvám dával zvieracie i ľudské telá. A mali rybí chvost a mali orlie krídla. A zjavili sa v sove alebo v pávovi, keď im pripomenul oči dávnej bohyne.
Kameň si pamätá aj na to, ako prišla zmena. Ako sa v dávnych krajoch na východe zjavil Boh. Ako dal ľudstvu mieru, ako dal zákon a kázeň. Až napokon sa desaťkrát „ne-“ premenilo na jediné: „Miluj.“ A ľudia chápali a otvárali sa im srdcia, ako sa otvárajú na jar potoky. A síce prišla smrť, tajomná a veľká ako vždy; a síce prišla pochybnosť ostrá a nečakaná. Ale vždy tu bolo dobro. A čin, väčší než akákoľvek skepsa.
Uprostred stráni provensálskych Álp vyrástli prvé kaplnky.
Dodnes v nich zvonia zvony a dodnes plačú kamene. Že za pár desaťročí ľudia na to všetko zabudli. A tak kým nepríde jar a kým je ešte čas upratať si dušu, poďakujme sa za život. A ospravedlňme sa kameňom, vode, aj uhliu – že si ich berieme viac, než treba. A ospravedlňme sa plantážam a zemi, že sme jej na obtiaž. Poprosme o odpustenie krajiny, kam sa miešajú naše armády a to, čo si vraví diplomacia.
Až potom príde jar a naplní nám dušu Zmyslom. A potom príde úplná.
