Rozpomínam sa tak na slovinské lúky, ktoré som zazrela rozprestierať sa pod podhorím Álp ako veľké zelené jazero. Keď ma nohy vlastnou zvedavosťou viedli od jazera Bled ďalej a ešte ďalej... Až kým som nad zelenou hladinou lúk neuvidela vežičku kostola. A potom červené a hnedé strechy domov a drevené striešky kôlní zhromaždené okolo kostolíka ako učeníci pri nohách Majstra. A potom som zazrela Božiu muku a ďalej dvojicu pasúcich sa kráv ako strážcov dediny. A stretla som včely, úle, záhrady a senníky... Stretla som zvonenie, jeho mohutný kovový zvuk kráčajúci od kostolíka cez dedinu až do blízkych údolí... Stretla som deti, pekára a zrkadlo v zákrute, čo nieslo ťarchu môjho obrazu. Stretla som horskú ľaliu a odtieň bledozelenej. A na obzore objímali Slovinsko hory, zlodejka ozvena odnášala do diaľok každý zvuk. Muškáty v oknách sa červenali ako deti a na rozľahlom jazere lúky ako labuť zažiaril biely lipican.
Pozdravila som ovocný sad a ďalší kostolík, ktorý sa s tehlovým lemovaním na veži vypínal majestátne, a predsa dôverne a nežne ako jeho bratia z rakúskych dediniek, no predsa mal v sebe čosi slovanské, ba dokonca čosi slovenské – také mi boli blízke vo svojej jemnosti a čistote tieto dediny. Keď som fotografovala kostolnú vežu pod oblúkmi konárov, zazrela som poniže zohnuú postavu. Už som pochopila, prečo ma tak intenzívne sprevádzal bzukot včiel. Pán bol včelár a vysvetľoval mi, ako sa po slovinsky povedia včely robotnice, kráľovné a trúdy. Ukazoval mi včelie matky, ktoré mal označené farebnou číslicou. A ja som spolu s ním žasla nad vesmírom včiel. Nad ich dokonalým inštinktom a presnosťou. A kým mi ukazoval bunky plástov, priletela jedna z včiel a zanechala mi tvári čosi, čo som už dlho, veľmi dlho od čias detstva nemala. Zanechala mi svoj život a svoje žihadlo.
A tak som sa ďalej dívala na farebné gobelíny slovinských lúk. Na šťastné deti, na zvieratká prihovárajúce sa ako živé bytosti, na drobné námestíčka a výhľady, ktoré poskytoval každý kopec. A keď zafúkal vietor, do vlasov mi napadli lipové kvety... A ja som nevedela, či je to sen, či skutočnosť.
Kráčala som ďalej až do rokliny Vintgar, kde bolo mnoho ľudí a z ľudí smútok na duši. Až kým som opäť neuvidela staré kostolíky a lúky, o ktoré sa môj zrak opieral ako o starého priateľa a kým som nezbadala za bránkou starý cintorín a záhradu, v ktorej sa pásol biely kôň. Lipican! Čosi vo mne zakričalo samo od seba. Môj prvý slovinský lipican! A krása si v tú chvíľu obliekla na seba telá bielych a hnedých koní a ja som ich sledovala, ako sa pasú a hrajú na lúke pod Božou mukou. A slnko zosadalo na moje ruky ako vták a zosadalo na tvár a plecia ako závoj. A vravelo mi : „Milovať“. A ja som sa opierala o plece Krásy a na rukách som niesla modlitbu a za mnou sa spúšťal po svahu večer a s ním láska a spomienky. A keď zhasli pochodne slnka, ocitla som sa pri jazere Bled s hudbou starej violy na rukách. A labute spali s hlavou sklonenou ako kajúcnici. A noc sa chvela na vlnách jazera ako dieťa, ktoré prišlo Bohu ďakovať.
A tak beriem do dlane posledné zvyšky sna, poslednú vôľu k dobru a dvíham ju k Bohu ako nehodní návštevníci donášajú kráľovi dar a vedia, že nie sú hodní toho, aby ho prijal a nie sú hodní ani toho, aby prijal ich – veď je to Panovník skrze ktorého majú všetko... A prosím Pána, aby si ich vzal. A prosím Ho, aby ma premenil... Ako premieňa pustú zimnú krajinu na letné lúky s pasúcimi sa koňmi. Ako premenil ničotu, aby z nej vznikla zem. A ako premenil kus hliny, hôr a skál, aby stvoril slovinské lúky.
