Nad západnými mestami plávajú ťažké oblaky. Niekto v nich nepomyslel na poslanie a ktosi miesto Boha uveril špekulácii. A dal na slová vlastnej mysle, nedôslednosti i pýchy - a vysmial sa tým, čo ešte verili. A čosi ťažké sadlo na všetky bulváre, na všetky veľké križovatky a promenády veľkomiest, kde človek stratil potrebu šľachtiť seba samého. Oblaky nad Londýnom ticho plakali.
V čase, keď prichádza možnosť a sila - a bohaté dni a jar vháňajú mocnosť do žíl; potichu prosím: Zbav nás ambícií. V čase, keď sa otvárajú dvere, a naše ruky sa naťahujú do všetkých strán... Keď seba povyšujeme nad druhého – nie, on predsa nemôže cítiť ako ja... V tých chvíľach prosím: Odním nám bôžikov. Nech sa zase rozsvieti jediný cieľ. Nech stíchnu vnútorné hlasy. A nech sa zase zjaví, že všetko stvorené je dobré a akým zázrakom sú národy.
Nad západnými mestami plávajú ťažké oblaky. Koľko je vecí, ktoré pre ne nevidieť. Že nám ktosi zobral bolesť, že ktosi zmazal vojnu, že ktosi zobral naozajstnú ťarchu života. A my sme nabrali pocit, že sa dá mávnuť nad všetkým rukou: mňa sa to netýka. Že je tu zábavný program v televízii, že je tu lacná letenka na leto, že je tu úspešná kariéra: univerzita sem a univerzita tam. Že je tu moderný inštitút tváriaci sa, že bojuje za ľudské práva; že sú tu médiá, čo vravia o demokracii vo svete platiacej jednostranne. A tak nám zmizlo vedomie o pôde. A tak nám zmizlo vedomie o starobe. Vedomie o ťažkosti nadobúdania vecí a neodvratnosti skutkov. A tak nám zmizla motivácia robiť veci najlepšie, ako vieme... Veď prečo by aj, aj človek neverí a nemiluje život. A nepotrebujú nás ani ťažké oblaky.
Nad západnými mestami zastali ťažké oblaky. Dali v nich ľuďom chlieb a hry. Vraveli: rob veci pre seba! A neospravedlň sa druhému. Nebuď úprimný a nebuď slabý. A nebuď ľudský, lebo ľudský znamená mať rád a vedieť veci prijímať s pokorou a chybami.
Do parkov v Londýne zosadli divé husi. Plachosť už dávno odložili do tráv a s nimi škorce, holuby a labuť plávajúca v malom jazierku. Keď vyšlo slnko, zohrievali sa vymrznuté po chladných nociach na okrajoch nádrží, nad nimi stáli mohutné platany a vresy ako husiarky pri kŕdľoch. Do ranného ticha vybehlo prvé športujúce dievča, po nej sa pridal korčuliar a dvojica bežiaca v moderných slnečných okuliaroch. Potom sa ozvalo vŕzganie, škrípali kolieska, škrípali mreže. A do prvých kaviarní, novinových stánkov, do autobusov, ktoré už od ranného prítmia rozrážali hmlu, do všetkých ulíc ako do korýt riek sa vliali prúdy áut. V Londýne sa začal nový deň.
Ale čo je to vlastne mesto, ktoré niektoré národy nazývajú „grad“. Nebolo jeho cieľom práve ohradiť sa – vyčleniť sa z prírody? A potvrdili to i semitské jazyky, keď ho nazvali „hagar“, čo má tak blízko k „hağar“ – kameňu. A čo sa to vlastne stalo s mestom, kde sa človek zbavil priameho kontaktu s prírodou. So svetom presných pravidiel a zdravého rozumu. So svetom, kde je každé vypestované semeno ako slza obilia a stromu zázrakom...
A nahovorili ľuďom kariéru. A nahovorili im psychické choroby. A nahovorili im demokraciu a slušnosť a upišťané meštianstvo. A v tom všetkom sa začal strácať človek.
A tak sa pýtam, keď sa tak všetci hrnieme do miest – kam vlastne, za čím, na akú dobu? Či sa to náhodou neposúvame iba vodorovne, a pritom metafyzicky sme posúvaní k smrti a k zodpovednosti za život. Príroda neklame. Čas plynie. Nad západnými mestami ťažké ako osud, hriech a priemysel v nich plávali dlhé, preveľmi smutné božie oblaky.
