A tak pri ňom stojím a vidím, ako aj pre mestá platí: „Si zodpovedný za to, čo si skrotil...“ Ako sme skrotili mestá, predmety, myšlienky a učenia. A napokon ich zanechali ako nezodpovední pastieri či hospodári; ako zlá matka, ktorej sa narodilo dieťa, aby naňho zabudla. A ako plačú naše opustené domy, vlasť, aj idey, ktorým sme od čias detstva prestali veriť. Skrotili sme aj lásku, aby sme napokon až celkom oslabili vieru v ňu.
Ak by som sa aj stratila a v temných dňoch a v chvíľach, ktoré sa zdajú nekonečné, nevedela, čoho sa chytiť; spomeniem si vždy na Solún. A na dvoch svätých bratov, na ich misiu do Kaganátu, na ich detstvo a na hlaholiku, ktorá mi žiari súmerná a jedinečná spomedzi všetkých písem a všetkých jazykov. A solúnska stopa by ma doviedla ďalej – k významným kostolom a k učilištiam, k stopám byzantských cirkevných otcov a výnimočných architektov, k dobe, kedy tu kázal svätý Pavol pridobre vediac, prečo si vybral práve toto mesto s geniom loci a významnou židovskou i gréckou komunitou. A mohla by som ísť ďalej, ešte ďalej, po horizontálach dejín, až ku starým Grékom a ešte starším civilizáciám, k raz suchej a inokedy pohostinnej prírode peloponézskeho polostrova a nikdy by som sa nevedela dostatočne vynadívať, ako mi príroda a dejiny ukazujú cestu a ako zrkadlia Božiu tvár. A ak by to bolo stále málo a ja by som nevedela, ktorým smerom sa vydať; šla by som od solúnskych bratov k nám. Cez svätého Gorazda, cez naše kláštory a našich básnikov, cez náš folklór a cez náš ľud, cez naše arboréta a žrebčíny, cez hory a údolia, až by som napokon došla do miest a dedín až k samej súčasnosti – až ku všetkým vzácnym ľuďom, ktorí ma tvoria.
A medzitým niekde v Grécku stojí Solún. Ukotvil sa na brehu Egejského mora ako loď, akoby sa stal nachvíľu archou, kde si ktosi zmyslel odložiť všetky poklady ducha, aj všetku vzdelanosť, aby sa nestratila v záplavách.
Po dlhej noci vstávajú trávy – a Thessaloniki prosia o dážď. O obyčajný dážď, pri ktorom si náhle uvedomíme jeho vzácnosť, aká je voda dar, aj to, že jej máme na Slovensku toľké zásoby. A zrazu zbadáme, že zem lieči, že zem ako pomocnica napráva – a že z nej vzišlo liečivé bahno, zázračný prameň; liečivé rastliny, ktorými nás zahojí tá, čo si raz povie: a už bolo dosť. A nežne si nás vezme späť.
Po zemi chodí žiadostivý človek a zrazu zbadá, ako sa tesne nad ňou plazí čierny dym. Ako sa človek mýlil, že vie čítať z reči vtákov a mračien, že presne vie, kam a ako má smerovať jeho osud – a zrazu príde skúška a zbadá, že toľko vecí, za ktoré sa predtým dušoval, si vôbec nenosí v srdci. Že väčšinu jeho motívov tvorí strach o seba, o ciele, ktoré si ktohovie prečo vytýčil – a kde je naozajstná láska? A odpoveďou je len tíšina... A čierny dym, keď si namýšľame, no zrazu vidíme: Boh našu obetu neprial.
A zaľúbila sa Bohu zem, na ktorej rástli ďateliny, až pretvárali trávu na biely koberec. Zhromažďovali sa na nej v husto popretkávanej sieti ostrovov, až by sa zdalo, že kopírujú nebo, ktoré bolo v ten deň tiež tak verne zaplnené oblakmi. Rozprávali sa s drozdami, čo po nej utekali známym hopsajúcim krokom už celé stáročia, rozprávali sa aj s vysokým tŕstím okolo záhradného jazierka. Práve cez neho preplávala žabka – oči jej trčali ako dva lampáše a s hladinou vody, aj s rybami, ktoré sa jej o chvíľu začnú obávať ako vychýreného dravca; ladila na centimeter presne. A aký je to zázrak – príroda. Dá sa jej vôbec určiť cena? Koľko stojí život – ako len vôbec bolo možné založiť obchod s niečím, na čom nemá človek nijaký podiel. Držím v ruke jablko – a vôbec sa nedovážim hádať jeho cenu. Na aké číslo odhadnúť niečo neopakovateľné, niečo živé a jedinečné – keď sa my sami kŕmime živým, aby v nás zachovalo a rozmnožilo kúsky života. A aká je cena zvierat, ktoré majú svoje povahy – a dá sa vôbec ohodnotiť strom a predať pôda? Aká je cena pôdy, ktorá obsahuje celé dejiny i budúcnosť a hviezdy prach, čo na ňu zosadá. A keď sa dotýkam veľkých a prívetivých listov rastlín, je to akoby som s dotkla slnka, ktoré sa zrazu schovalo do toľkorakých premien. Ach, a čo je v tejto celej nádhere človek... A jeho priatelia, slová „musím“ a „chcem“... A jeho túžby a namýšľania si, že to on má kľúče od poznania, od vesmíru, od budúcnosti. Jeho zaručené tvrdenia, že práve ten môj názor je správny, druhých nie – lebo ja som JA a môj nárok je oprávnený. A že si často namýšľame o vlastných schopnostiach, dobre i spáse... Ale nič z toho nám vôbec nepatrí.
Dívam sa ďalej do zelených tvárí briez a topoľov s oblými listami – ako sa dopĺňajú, ako sa rozprávajú, ako sa miestami menia na zelené vodopády, pod ktorými šuchoce tráva, keď po nej opäť skackavým krokom prebehol drozd. A ladia navzájom – ani jeden strom nie je chybný či zbytočný, ani jedna dužina a miazga nebola naprogramovaná zle. Len človek nie... Len človek sa tak rozprávať nevie... Keď sa po zemi plazí čierny dym a keď sa na pery tak ťažko derie – skutočné „odpusť“ a „veď ma“.
