Dni sa ženú ako šikmý dážď v prítomnosti, ktorá sa nám vidí neriešiteľná a strašná, akoby dnešok prestával byť dieťaťom minulosti, akoby sa kamsi stratili dejiny nosiace náš čas na rukách. Nie sme tu sami. Oči mi kĺžu do diaľky po priamke trávy, za obzor, po rovinách a lesoch, po líniách tohto kontinentu až za tými, ktorí sú mi drahí – a naozaj je to tá istá neprerušená zem, po ktorej stúpame. A predsa pociťujeme diaľku. A tak mi blúdi zrak i po vertikálnej línii dejín, k včerajšku a k uplynulým storočiam. To vzdialené a bájne sa stáva konkrétnym a hmatateľným. A vidím vás, svätí Cyril a Metod, vás, ktorých si pripomíname iba v časoch výročí, vás, ktorí ste a ste naozaj a zasahujete do našich životov a dní, aj do toho, čo nazývame každodenná všednosť. A ďakujem vám, ako vám ďakovali mnohí za pečať, ktorú ste zanechali v našich národoch, za vašu duchovnú tvár, ktorá sa otlačila do našich tvárí, do nášho jazyka a písomníctva. Za vaše kroky, také odlišné od krokov toľkých ľudí križujúcich tú istú zem, za vaše kolená dotýkajúce sa našej vlasti. A z neba zostupuje slnečné svetlo jemné a pomalé ako keď z dubov zvoľna opadáva lístie. Tak padá Božia milosť a Božia trpezlivosť na túto zem.
A všetko vonku bolo čierne, čierne, tma, ktorú stvoril Boh, obkolesovala jeho svet – presne tak, ako to bolo ešte pri stvorení, no rozsypané zlaté mince rozsvietených miest, sídel, ciest a všetkého, čo si postavil človek, prerušovalo toto nočné ticho. Lietadlo sa vznieslo do výšky a keď sa čerň premenila na tmavomodrú a od východu sa v jemne rozoznateľných oblakoch objavila symbolika svitania, uvedomila som si, že tieto Tesaloniki, i toto ranné svitanie nad mestom, i toto rozsvietené mesto v diaľke menom Sofia, som už raz videla. A vtedy som si uvedomila, že to bolo presne pred dvadsiatimi rokmi, keď som takto letela nad vlasťou svätého Cyrila a Metoda a vedľa mňa sedeli sestra a mama a tak veľmi som ich milovala a tak veľmi som bola vzrušená z onoho zázraku svitania, ako sa čierna mení na tmavomodrú, tmavomodrá na tyrkysovú, až sa napokon do nebies vpletú prvé náznaky bieleho a ružového pruhu – a to už začína brieždenie. A takto synteticky a z výšky vníma Boh náš svet, všetky naše zbytočné hriechy, čo sú škrabancami na jeho tvári a vôbec sa nemuseli stať, aspoň tak, ako to v náznakoch vidíme z lietadiel a žasneme nad rozmanitosťou zeme, ktorú práve nám zveril Boh. A kým sa na nej odohráva leto, veľké žlté vidlochvosty zosadajú na lúky a na kameňoch sa vyhrieva jašterica a ručička hodín sa hýbe ako atlét... Práve niektorá duša v očistci tak veľmi potrebuje našu modlitbu.
A kým nás dnes sprevádzajú známky smrti, známky zlyhaní a choroby týchto čias, po priamke zeme sa kdesi v diaľke nachádzajú Tesaloniki. Dávny Solún, kde svätí Cyril a Metod prežívali detstvo. A nad nimi stoja nebeské nebeský Solún, z ktorého dodnes prichádzajú záblesky krásy, nádeje, milosti a sily, ako postavy vierozvestov.
