A nie je to tak náhodou so všetkými vecami v živote? Keď nás opúšťajú naši blízki, keď sme stratili veci, o ktorých vlastníctve sme si namýšľali – a keď sme v budúcnosti už všetci osamení, i obklopení, i mŕtvi, keď niekde v diaľke umiera aj orechová alej, čo nám lemovala cestu a predavač nápojov, čo osviežuje dni v horúcich letných chvíľach Chúzestanu.
Učím sa, čo je to byť sama v Iráne. Že môjmu pohľadu má patriť len druhá polovica priezoru. Že je lepšie nikomu sa nepozerať do očí, nedržať kontakt, neodpovedať – i keď verím, ba viem, že to títo ľudia nemyslia zle. Ako si potom sypem popol na hlavu! Ak zistím, že som bola k niekomu nevrelá, odmeraná a nedôverčivá, a pritom to títo vrúcni ľudia mysleli tak dobre, tak dobre!
Hrobka proroka Daniela.
52°C a s nimi tichá vyčerpanosť...
Zavše teraz rozmýšľam, či to nie je príznakom dvoch kultúr – západnej a východnej, rozdielny prístup k dôvere a viere. Kým na západe platí: dôveruj, ale preveruj – či skôr: pochybuj, nebuď blázon pre odovzdanosť a vášeň! Tu na východe je dôvera chrbtovou kosťou ľudí (ba vlastne akou obrovskou dôverou disponuje i Západ, keď si zakladá na vlastnom úsudku). Až ani neviem, či vôbec niekedy v živote splatím ten veľký dlh dôvery, ktorý mi preukázali Peržania a keď ma prijali, pohostili, umyli a prichýlili na noc...
A práve aj v tejto skúsenosti, ako i v mnohých iných, je Irán taký blízky dobe biblickej. Tu som prvýkrát precítila, čo je to prijať hosťa do domu, čo je to zaodieť a čo zasýtiť; čo to znamená dať napiť smädným... Čo je to ísť s tými, čo nás povolajú a namiesto jednej míle s nimi kráčať míľ päť.
Akoby tu nadobúdalo väčší a aktuálnejší rozmer podobenstvo o vode, po ktorej už nebude nik smädný. A aký význam tu naberá i prosba ženy, prichádzajúcej ku Kristovi sediacemu pri studni – Pane, daj mi tú vodu, aby som už nemusela každý deň hasiť svoj smäd.
Napokon som si všimla, aké naplnenie má v Iráne i podobenstvo o chlebe, čo zasýtil mnohých. Ako sme sa tu naplnili aj kúskom jedla, ktoré nám ktosi podaroval s láskou. A že je láska obsahom každého úkonu, pokynutia i dotyku – ako sa od seba líšia jednotlivé skutky, ak sú konané so zámerom lásky.
Aké záhadné sú tieto zázraky podnebia. Väčšinou ľudia neopúšťajú príbytky, keď je krupobitie, búrka, chlad a mráz – a v Chúzestane zostávajú ľudia v prítmí tieňa či v chládkoch domov kvôli horúčavám. Na nebi burácajú celé prietrže neexistujúcich mračien, pre lejak horúčav a mráz slnka, čo ani nie v priebehu pol minúty vysuší kvapku vody a po každom centimetri kože sa potom spúšťajú drobné prúdy kvapiek akoby pršalo. Šteklí, páli i sála tento ľudský pot. Po koľkýkrát je to už dôkazom, že človek je na toľko spôsobov spätý a tvorený vodou. Ako inak by sme sa mali nazvať, ak nie rybami.
Koľká záhada, ktorú už fotoaparát nevedel zachytiť. "Šír-e šáh" - Leví kráľ a český plagát v Iráne...
Očami kreslím na oblohu rybu, do jej modrých riek a podvečerných močiarov, kreslím tam baránka a víťaziaci kríž a všetok môj hriech padá na zem ako pokrútený had. Vznešené obsiahle perspektívy kresťanstva a toľká láska nad nami. Až sa na zemi čosi zaleskne a ja viem, že je to slza, žiariaca ako polmesiac pod nohami Panny Márie.
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
