Ticho sa premieňa na hudbu. Cit na text. Biela na farby. Podobné Božiemu princípu tvorenia z ničoty vzniká umenie. A podobne sa aj z dna, z „ničoty“, z katarzie rodí nový človek.
Dívala som sa na to pôvodné „nič“. Ako sa ničota pustej krajiny premenila na mestá. Hrboľaté cesty na asfalt, kamene na domy, oheň na dym, deň na noc, a napokon dobrý človek na zatrpknutého človeka.
Okolo mňa vyrastali cyprusy ako zelené plamene. Nebo sa videlo v pocestných mlákach a mnoho ľudí sa zas videlo v nebi. More šumelo ako háje a háje šumeli ako stránky novín, ktoré si v prázdnych ranných letných záhradách kaviarní obracal vietor. Farby sa chceli zbaviť slova „by“ a stať sa skutočné. Smútok sa chcel zriecť písmena „m“ v sebe, aby sa premenil na miesto, čo spojí rieky. Krajina sa vyzliekala z kukly noci, aby sa premenila na motýľa a rozprestrela svoje krídla nad steblami. Obzor obkolesil krajinu ako plot, čo sa nám neustále rozširuje pred očami.
Boh nadelil tak mnoho človeku, len človek si nič nevšimol. A iba tí najcitlivejší písali: „Plačem, že plačem...“
