stromov obohatených o listy. Ach, listy... To často podľa nich meriame svoj život. Vítame jari, jesene a zimy. Podľa ich prítomnosti či chýbania badáme vlastné roky, pamätáme si jednotlivé udalosti v súkromných ľudských dejinách. Náš život beží, no akoby ho ako tichí spoločníci sprevádzali stromy. Bezslovní strážcovia, pestúni detstva, keď nad nami stoja ich koruny od kolísky až po hrob, keď cintoríny lemujú gaštanové či platanové aleje. Akoby boli stromy o čosi viac než človek prepojené s večnosťou. Zdá sa nám, že sú tu večne, alebo majú väčšmi než ľudia bližšie k nebu, keď sa ho mlčky dotýkajú končekmi konárov. Nekorunovaní cisári s korunou plnou plodov namiesto šperkov. Nekorunované tiché kniežatá, vojaci na stráži ciest, čo ako svätí Martin zhadzujú a rozpoltia svoj plášť.
Zdalo by sa, že je to obdobie, keď chce človek zachytávať svet, keď už prešiel existenciálnu hranicu zimy a akoby bol svet opäť tabula rasa na iný spôsob, celý príbeh sa začne písať ešte raz. A tak človek nastavuje dlane, no i tak nič nezachytí, ako nezachytí ani vlastný život, tak prečo by mal byť schopný zachytiť jar. Jar, ktorá je spätá s jeho životom; vznešená, a pritom krutá jar, čo omamne prichádza o trochu iná každý rok a my máme pocit, že je to jar naša, jar tesne previazaná s nami, jar, čo prestupuje cez nás a my cez ňu, a pritom predsa príde opäť i po našom živote, i keď nás nebude a iným pretečie cez dlane tak rýchlo, prirodzene, postupne, zreteľne, a predsa nebadane, ako teraz nám.
Vitaj, veselá jar pod Arc de Triomphe z ružového kríka a naklonenej brezy. Vitaj, v slnečných lúčoch padajúcich na zem ako svetelný priehľadný závoj nad kolískou, ktorú predstavuje zem. V nádejou naplnenom omamnom poludní som si spomenula na Donbas. Ale kto dnes smúti, kto sa raduje, kto mávne rukou nad utrpením druhých a snaží sa zachrániť život vlastný, keď je tu jar, jar, jar a jej jednoslabičné meno znie ako bublanie rieky alebo zvon.
Zdalo by sa, že jar na chvíľu postojí ako okamih, ktorý prežívame naplno. Rozkvitla veternica a po nej blyskáč záružľolistý. Stále sa môžeme dívať do ich hviezdicovitých kvetov. Boli tu včera, sú tu dnes. Ale kde sú napokon? A kam zmizlo to včerajšie „dnes“? Veď ubehlo len o čosi viac času, a dnes už odkvitajú orgovány a z agátov visia sladké biele strapce kvetov, a kto si už spomenie na ružový gaštan, z ktorého horeli kvety ako desiatky drobných vatier. Alebo jeho kvety pripomínali cukrovú vatu namotanú na končeky konárov, akoby včely namiesto detí vítal strom ako dobrotivý zmrzlinár. Tak aký je vlastne obsah slova „dnes“? Keď dnes sa nad mestom rozprestreli antracitové mraky, a keď sa rozostúpili, už nebol v meste antracit, ani cit, len vzduch voňajúci vlhkou sviežosťou, ktorá akoby predpovedala leto. Cez medzierky prstov prechádzali už sebavedomé lístky trávy. Zdalo sa, že jar preteká cez naše prsty ako zelená krv. A už jej niet, už vsakuje nazad do pôdy, a v púčikoch nastávajúcich líp sa derie na svet leto.
A tak som si spomenula na dávny poldeň v Holandsku. Na prestup v holandskom mestečku a to hmýrenie a cestovanie, ktoré sa zdá z neskoršieho pohľadu také márne. Čo vôbec zostalo. Bledofialový kvet, spomienka na pamätník vojnou rozbombardovaného mesta, neogotický chrám zosobňujúci svojou stavbou pevnú koncepciu sveta, skauti na námestí, nízke tehlové domy a nad nimi sa týčiaca silueta minaretu. Kamarátstvo s českými cestovateľmi na lavičke pred obchodom, keď som už vôbec nevedela, kam mám ísť a kam sa zaradiť v nanovo vybudovanom meste, plnom sterilných obchodov bez emócií, bez ľudskosti.
Ešteže bolo nado mnou to isté nebo ako dnes, keď sa z neho spúšťa dážď, akoby sa po búrke zdvihla opona opäť nového dejstva a v prírode sa začalo ak nie nové ročné obdobie, tak aspoň nová epocha rastu, dozrievania, či umierania. A znova prechádza jar, leto, jeseň... Akoby ktosi na tablete neba posúval dotykom prsta roky, ba celé epochy len ako obrázky. Čo vôbec zostane, ak by v človeku nebola aspoň idea, dobrý úmysel, slobodná voľba k dobru... Čo by vôbec zostalo, ak by nejestvovala láska.
