V tú hodinu ustali ľudské slová, všetko, čo by sa dalo dodať k prastarým kameňom, útržkom poludnia a ľuďom podobným na trśtie obklopujúce Tallinn – aj oni tak zmiznú, vyrastú a opäť sa stratia a vietor bude prechádzať cez nové pokolenia podobné na neustávajúcu túžbu po živote krehkej trstiny.
V ten okamih padal piesok na piesok a dni kráčajúce za dňami si podávali slnko ako horiacu pochodeň. Aj my si tak podávame život, obliekame si ho ako spoločný plášť a len málokomu odetému do toho istého plášťa života zdedeného po predkoch napadne, že sú si ľudia bratmi, že druhý človek je zrkadlom človeka samotného, že celý svet, ktorý vnímame, je odrazom našich vlastných očí, našej vlastnej schopnosti milovať, a teda vidieť vo veciach hĺbku.
Nepriateľ, doveď ma k odpusteniu. Nepriateľ, ja ťa chcem milovať tak, až nebudeš nepriateľom.
Tallinn stál rozvinutý na brehu Baltského mora ako dávna listina. Slnko nad ním bdelo ako pečať kráľa a počas bielych nocí sa nad ním ešte vznášalo svetlo jemné ako vosk. Výška sa v ňom usídlila na špiciach kostolných veží a ticho a tma sa stúlili do zvonov. Vietor sa zaplietal ako stuha do mladých briez, smrekov a borovíc, až sa zdalo, že ich koruny horia zeleným ohňom a že ich zachvátil požiar života, rozširujúci každý rok svoj objem.
Zhmotnený pokoj odvracal ľudský zrak od seba k nebu, od pravej ruky k nevedomosti o činoch ľavej. A všetko, na čo by ľudská pýcha chcela zvolať: „Daj! To je moje!“, sa strácalo v nastupujúcej baltskej tme. A čas, sypúci sa z Božej dlane ako milosrdenstvo odpustenia a zabudnutia a znejúci ticho ako cinkanie obručí prelomeného večného kruhu, sa premieňal na hudbu. Na večnú hudbu, v ktorej sa pohybujú po svojich dráhach planéty, v symfóniách ktorej znie vesmír a more ustupuje želaniam Mesiaca. Hudbu, z ktorej vyrastajú lúky, z ktorej precitá ľudské srdce a do rytmu ktorej znejú vysoké a plaché tallinnské zvony...
