a zdaním, že živom držím vo vlastných rukách – život držal mňa.
A najväčšmi jeho plynutie ukazovalo telo. Rečou života rozprávali ročné obdobia a najmä stromy ako zástupy vystretých žien s amforou na hlave, premieňajúce svoj odev. Stáli na obzore ako prírodné hodiny merajúce čas a kŕdle sťahovavého vtáctva nad ich hlavami svojím gagotom prikyvovali, že opäť prešiel rok, že opäť je človek starší, a opäť nevíťazí človek ako jednotlivec, ale víťazí život. Vznešený, radostný i bezohľadný život. Život sám.
A bolo jedno, či mu ruština či latinčina dáva rod ženský, a tak má život akýsi noblesnejší pôvab. Alebo či máme dočinenia so životom v rode mužskom ako s vitálnym mládencom, ako so zosobnením mužskej múdrosti a sily. Bol tu – a všetkému, čo bolo schopné žiť, vlieval svoju silu.
Tak sa život chcel prejaviť aj cez slová, kým som ešte na tejto zemi. Veď niečo predsa zobrazuje vodná hladina, keď sa nesmelo nakláňam nad jej plochu. Musím teda existovať. Vidím Božiu tvár.
Jazero, jazero, zvlnené pod sibírskymi sosnami. Les vonia. Ráno sa nad krajinou rozprestrel oblak ako kostra veľryby, priam kopíroval jej obraz, akoby plávalo nad horskými cestami jej biele brucho so zdvihnutou pravou plutvou.
Bodliaky, harmanček a topoľovky presvetľuje slnko. Teraz sú šperkmi. Prejdem tisíc kilometrov za týmito bodliakmi, za týmto papradím... Ale ako vyčísliť hodnotu života? Porážka ničoty, slávnostný okamih... Ten popol a prach, márnosť márností... A predsa život?
Znovu sa ponáram do Ruska. Cárske Selo, Kazaň, Toboľsk, Tomsk... Kedysi toľká sláva, dnes bieda, z ktorej túži väčšina obyvateľstva ujsť. „A vy počemu rešili učiťsja v Rossii?“ pýtajú sa ma nechápavo ľudia. „Nebolo by vám lepšie v Európe?“ Isteže, bolo... Ale je mi ľúto, kam pomizla tá veľkolepá sláva, kam sa prepadlo Rusko, keď sa dnes vlastní ľudia musia čudovať, prečo tam chce vôbec niekto získať vzdelanie.
Bieda sa prejavuje i v provinciách, odkiaľ je veľmi vzdialený vyblýskaný, kultivovaný a dynamický petrohradský či moskovský život. Ľudia tu vyslovujú slová „Sankt-Peterburg“ a „Moskva“ ako nesplniteľné túžby. Moskva? Tam som bola dávno, pred tridsiatimi rokmi...“ povzdychne si pani v predajni so sladkosťami. „Peterburg? Och, aspoň raz v živote by som chcela vidieť Peterburg...“ túžobne hovorí pani zo Sibíri staršej dáme z Kyjeva hrdej na svoje pracovné roky v Leningrade počas turistického zájazdu. „Zabrošennosť“ sa prejavuje v ležérnosti, úpadkovej estetike, keď na Námestí Lenina so sochou Vladimira Iljiča a bankami, súdmi a divadlom s presklenými pyramídami na nedbanlivo postavených strechách, stoja ľudia v teplákoch a húfne sa zúčastňujú gastrofestivalu „Matka Zem“. Hoci prší, pod dáždnikmi vystávajú na popukanom asfalte a počúvajú koncert speváka popovej skupiny z Moskvy s pestovanou hipsterskou bradou v čiernej šiltovke a čiernom svetri. Spevák je priateľ miestneho politika, navzájom sa uvádzajú na scéne. Ktosi z Moskvy priletel až sem. Blížia sa voľby. Potlesk. Ženy predávajú v maršrutkách lístky v domácich šatách, odtŕhajú ich zo zvinutého valčeka na recyklovanom papieri. Maršrutky majú na streche palivové metánové a propánové bomby, v sparnom lete sa na ich bočnej karosérii vyníma chladiaci otvor. Ľudia sú buď hrubí, ironickí, skeptickí a násilní, alebo veľmi dobrí, ochotní sa podeliť o posledný groš. Iba sa neprestávajú čudovať, že som v Rusku a že som sa vybrala sama na Altaj.
Nad jazerom svieti starobylý mesiac. Mesiac, ktorý poznali altajské národy. Pomenúvali hory a rieky, vnímali svet horný a dolný, svet dobrých duchov a svet démonov, medzi ktorými sa rozprestiera svet ľudský a iba šamani majú výsadu premiestňovať sa medzi týmito svetmi v tranze, do ktorého upadali za zvukov bubna. Rytmus bubna, pulz života, naliehanie, extáza... A k tomu úcta k prírode, ktorá akoby bola človeku prostriedkom a prostredníkom v tomto našom živote, vo svete medzi svetmi.
V drevenom chráme pri Teleckom jazere mi slečna podáva spodobenie ikony Božej Matky „Umilenie“, ktoré vytvoril formou mozaiky umelec z Barnaula. Snažím sa modliť a cítim nánosy a ťarchu slov, zbytočných slov, často i neúprimných slov, z ktorých sa tvorí stavebná hmota našich viet.
V ušiach mi doznievajú ruské výpovede. Za oknom hučí mohutná rieka Bija vytekajúca z Teleckého jazera. V zapadajúcom slnku loví rybár a ľudia sa ponáhľajú z dedinky Artybaš cez most do protiľahlej obce Jogač, aby ešte stihli otváracie hodiny potravín. Po moste prechádza rodina s nanukmi v rukách a mladý chlapec pomalým tempom jazdí na koni. O chvíľu zapadne svetlo. Altaj sa ponorí do jagavých hviezd a do tmy. Tma bude padať na husté konáre stáročných borovíc s koreňmi nad zemským povrchom. Nikdy predtým som nevidela také živé stromy – zdalo sa mi, že tu sú stromy šťastné. Nezasiahla tu ruka lesných hospodárov, nikto tu drevo neťažil – nedovoľovali by im to neprístupné cesty a ani miestne obyvateľstvo, ktoré vraj zabránilo Gazpromu, aby si na neosídlenom brehu jazera postavil svoj rekreačný komplex. Príroda je tu dodnes sídlom duchovných síl, nemožno si ich pohnevať. Zlatisté svetlo slnka vystriedajú slabé svetlá za okenicami. Ešteže funguje elektrina a možno si tu na noc pustiť radiátor. Drevená chatka vŕzga, počuť každý pohyb, ale aj to je známkou života. Strom položil svoj život, aby v ňom prebýval život ďalší.
Vzácne sosny strapatou korunou šteklili mladú noc. Kráčala som opatrnými krokmi po miernom zráze na koniec záhrady, takmer som sa potkla v tej mesačnej tme. Hlava sa mi krútila od pohľadu do korún. Do toho milosrdného ticha a múdrej mlčiacej prírody. Starobylosť stromov. Altajská antika, ba ešte starší vek. A keď som spala, nevidela som, čo sa deje za oknami. Že cez sklá na nás nazerá a okolo jazera sa prechádza Život. Nikým nevidený, a predsa o svojej podstatnosti absolútne presvedčený Život.
