A celé dejiny sa zbehli v jednom bode, grécka a rímska minulosť, slovanský a románsky poklad, pokojné ulice 19. storočia, flotila monarchie, kroky básnikov a námorníkov lúčiacich sa so ženami a kroky kňaza, čo sa obetoval a vrzgot lodných palúb v prístave, ako keď vŕzga sneh a vôňa rýb a vôňa vody a ľudskej kože, do ktorej pórov sa zachytila morská soľ... To všetko spolu vravelo jedno slovo: TERST, TERST, TERST.
Kráčala som po širokých uliciach tohto mesta, ktoré viedli k prímorským námestiam ovenčeným monumentálnymi budovami postavenými za monarchie a obkolesoval ma hluk motoriek, drahota v obchodoch a hluční ľudia sediaci v letných záhradách reštaurácií a v parkoch. Dívala som sa do ich tvárí a bolo mi ich odrazu tak ľúto. Toľko existencie obmedzenej len na prítomný okamih, všetko snaženie i intelekt dievčat upretý iba na módu, nemúdre reči chlapcov a mladosť, ktorá azda aj chce byť vážna, no predsa najväčšmi zo všetkého myslí na život a na zachovanie života. Vtedy som si opäť uvedomila, aké je veľmi ťažké milovať ľudí. Ťažké i zároveň jednoduché – milovať ich, milovať ich aj napriek tej prízemnosti, keď sa dobrovoľne vzdávajú života, celej tej hĺbky a mystiky života, celej tej nádhery, ktorú znamenajú dejiny spásy, to prebudovávanie seba samého z úbohého samoľúbeho človeka na človeka kľačiaceho pred krížom. Milovať ľudí, čo sa vzdávajú toho pokoja a tej lásky zahrňujúcej všetky vzťahy k ľuďom, ktorú prináša láska k Bohu.
Cítila som sa obdarovaná i nehodná smieť stáť v tomto meste, ktoré ma priťahovalo preto, že kedysi bolo najväčším slovinským mestom s názvom Trst, že ho tak milovali Habsburgovci, až si v ňom budúci mexický cisár Ferdinand Maximilián nechal podľa vlastného architektonického návrhu postaviť zámok Miramare – a v Mexiku bol popravený slobodomurármi.
Jeruzalemské ulice na obraze arcivojvodkyne Charlotty, budúcej mexickej cisárovnej a vdovy Maximiliánovi I.
Znovu mi padol zrak na radostnú mládež, na ich tváre a na ich reči o alkohole, zábavách a štúdiu, ktoré sa javilo akoby na príťaž. A dívala som sa do ich tvárí, predstavovala som si, ako veľmi ich ich rodiny milujú, ako sa narodili na tento svet a ponesú spolu so mnou bremeno tejto generácie do tej zvláštnej neistej budúcnosti, ktorá nás čaká, do všetkých obchodných dohôd, sporov o integrácie štátov, kultúrnych rozdielov a vojen medzi štátmi, ktorým sa azda ani nedá zabrániť, lebo ekonomická expanzia sa nedá zastaviť.
A vtedy som pozdvihla oči k nebu a myslela na Pána Boha, na celý ten zázrak stvorenia, kde je všetko konečné, i radosť, i malosť, i ľudská zášť a rozladenie nemôžu trvať naveky. Na celú dokonalosť stvorenia, ktoré sa nezastaví, len v okamihu písania akoby sa celý svet zastavil a okamih bol večný a každá chvíľa a každý pocit trvá na veky.
Prechádzam teda po terstských uliciach, stojím pod zámkom Duino a je mi smutno, s akou ľahostajnosťou sa bavia o počasí predavačky lístkov, myslím na Rilkeho a snažím sa plne vcítiť, ako mohol toto miesto vnímať on. Múr obrastený zeleným viničom celý hučal ako rozkvitnutý čerešňový sad, lebo pod listami sa ukrývali včely. Prichádzam k zámku Miramare a žasnem nad hlbokou zbožnosťou Domu Habsburského, ktorú som si už predtým toľkokrát potvrdila z osobných predmetov tejto šľachty a čo vidím aj teraz pri prehliadke zariadenia arcivojvodovho sídla. Zastala som pred dôstojne zariadenou zámockou kaplnkou ešte so starým oltárom. A pokľaknem. A mlčím.
Cestou do mesta som sa dívala na slnko, ako sa leskne na palube bielych plachetníc. Ako sa hojdá v širokej náruči mora a ako sa odráža od lesklého peria kormoránov čistiacich sa pri brehu. A iba jemne som pomrvila prstami, ale malo to znamenať pohladenie celému mestu i svetu. Keď už zapadlo slnko a ja som stála na ulici svätej Kataríny Sienskej. A keď do ulíc vošiel večerný hluk, tanečná zábava a červené svetlá diskoték. A iba more voňalo a nik sa nepýtal, kam zmizlo mohutné terstské slnko.
