Zem býva ešte studená a vlhká a trávy vyleštené aprílovým dažďom; vietor sa skrúca do vencov hodených k pleciam víťaziacej zeme. Od rána hľadám podbele a pľúcnik a od rána ma taktiež hľadá Boh. Vznešené a zase v nových letokruhoch mocnejúce bytie... Tu silnieme na vedomí a duchu, aby sa život preporodil do ďalšieho sveta a kráčame po koberci, s krátkym názvom čas. Jar! Môcť ťa ešte chvíľu nosiť v dlaniach ako chumáč snehu, môcť ešte na chvíľu vidieť kvitnúť modrice. A kričať „Čííí!“ a kričať „Hota!“ a držať jar ako sa držia mladé kone, spútané vášňou, čo sa nedá ani na krok spomaliť.
V noci som videla prechádzať cez sny kone – šli za sebou potichu, zaradom v pokluse ako v manéži. Pane, byť tak aspoň koníkom, čo sa k tebe krok po krôčiku približuje a vie, že tam na konci si ty. Mať tak ich krok, ktorý sa nekolíše, mať tak pod kopytami pevne tvoju zem. A ísť za tebou a slúžiť tebe a nebáť sa ničoho z vlastnej osoby, lebo všade si ty a najzreteľnejšie počujem vnútri tvoj hlas.
Podržať ešte na chvíľu ruky pri kvitnúcej slivke ako pri jednej z fontán a dýchať zo sadu ako zo vznešených Božích miest. Akoby bol sad palácom a nádvorím, o ktorom spieva žalm. A zasvätiť jari celý svoj život. A zasvätiť ho jari, pretože jar je nádej. A vystúpiť s erbom, že jej verím až za hrob.
Archeologické nálezisko starého osídlenia na mieste dnešného Skopje.
Zem sa dnes premenila na chrám. V náručí drží kríže ciest, všetko sa na chvíľu odohráva iba v dvojrozmernom svete zelenožitného poľa. Ako barbar nohami prechádzam zemi cez tvár.
Pane, kde medzi rastlinami má miesto ľudská pýcha, čomu sa podobá jej kmeň a korene? Keď raší znova, znova a znova, keď má kmeň taký tvrdý, že nič, azda len smrť ju ohne. Boli niektoré semená slepé a jedovaté už od počiatku? Môže sa vôbec v jadre zlé semeno premeniť?
Vždy, keď niečo nástojčivo žiadam, nedostávam. A až keď spokorniem, akoby padalo z hintova na nebesiach naložené seno – až tak prudko sa spustí milosrdný dážď.
Nad riekami sa vznáša príjemný podvečerný chlad a hladina, akoby bola okom anjelov, odráža zem do akéhosi láskavejšieho obrazu. Ja neviem nič a spolu so starou trávou mizne aj môj hnev. A celkom inak sa díva na svet a celkom inak súdi Boh. A celkom inak svietia z lásky biele paškály v záhradách.
