Údolím Bielej Tisy (Ukrajina)

A prišlo ráno. Studené slnko rozpriahlo svoje milostiplné ruky a prvé sa prebudili psy, čo v týchto končinách Ukrajiny brechali hrubým, spodným hlasom. Potom sa jeden po druhom rozozneli dvory plné kohútích hlasov – spev kohúta sa niesol od dvora k dvoru ako pochodeň, zobúdzali sa humná a príroda neodpočívajúca ani v noci vstávala; ktorýsi strom zomrel a zahynuli júlové kvety a ich smrť a zmiznutie bolo akoby navonok celkom ľahostajné svetu – to vlastne len ľudia sa nenaučili žiť so smrťou ako s prirodzeným znakom a koncom svojho života. Dívali sme sa do strmej doliny, na domčeky pričupené v rannej hmle, na obydlia, ktorých majitelia nás nechali prenocovať pod starým lyžiarskym vlekom – a ďakovali sme slnku, že nás zalieva sebou ako sa krstia čisté a pokojné duše i telá detí, ešte schopné prijať v Krista v absolútnej dôvere a láske.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Strmý svah, žltochvosty ukrývajúce sa v petrencoch pohrabaného sena, zdravé a vľúdne hrivy karpatských stromov, na ktorých som len nedávno obdivovala sviežo sa rozvíjajúce mladé listy; sa teraz na slnku leskli prvou okrovou a žlťou, akoby im medzi bohatou korunou prebleskol sivý vlas. Až keď sa upokojila duša, začala som sa vnímavejšie dívať na stromy, okolo ktorých sme predtým prechádzali s hlasným smiechom a až vtedy som sa priblížila ku koreňom a cítila veľkú bolesť zeme. Námahu stromov zakorenených a nútených rásť na miestach, kde ani nechceli a kde by bolo ťažko prežiť aj trávam. Kde o kúsok dopadajúceho svetla zápasí každý kúsok ihličia. A len ľudské srdce zaťažené pýchou nie je schopné vidieť seba ako prach a prestať súdiť druhých, keď sa v ňom stále nanovo vynárajú nové a nové vrstvy pýchy – také ďaleké od scvrknutia sa, od stíšenia a radosti z druhých. Také ďaleké, ako je od duše človeka príroda – ozývajúca sa svojimi prastarými a múdrymi tónmi. A nám sa stráca ľudská tvár slnka, nevidiac už v ňom starodávneho brata; a nevidiac viac v ňom a ani v sebe prítomnosť nezmerateľného Boha.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pastierky kráv.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ani si nedáme tú námahu pýtať sa: kto vo mne býva? Keď sa nám podkladajú myšlienky – a jedny navádzajú na zlé a druhé k obete.

Prechádzame mestečkami tak rýchlo, spokojní sami so sebou a zanechávajúci za sebou kostoly a toľko možností na pokánie. Zlaté kupoly sa i v tejto časti Ukrajiny dvíhajú nad rovinu dedín – z diaľky sa ozýva hluk, lešenie vŕzga vo vetre. To je znak toho, že sa kostoly opravujú; že cirkev žije a rastie. Že ktosi myslí aj o krok ďalej, než je len okruh jeho vlastného dvora – že ktosi myslí i na kostol a aspoň na také symbolické odpustenie hriechov našej civilizácie; že podporí chrám.

SkryťVypnúť reklamu

Vonia seno a vonia teplý ľudský hlas. Bože, otvor nám oči. Na konároch stromov oťažených jablkami sa kolísali vrany, slávik červienka preletel okolo kríkov popri nás. Len my sme kráčali po tejto krajine a s nami naši rozpýšené duše – také zaujaté sebou, ale i odovzdávaním sa pre priateľov; také zaujaté Ukrajinou, ktorú sme spoznávali aspoň po povrchu; a snáď len sotva rozumom; ale vôbec nie srdcom, sme mohli pochopiť utrpenie tejto zeme.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

V tejto škole bola na niekoľko dní v marci 1939 vyhlásená Republika Karpatská Ukrajina, parlament zasadal v tejto triede.

Obrázok blogu

Čo zachytí sa vlastne v duši človeka. Tak rýchlo ubiehajú dni a my sa vezieme v nich ako vo farebnom kočiari a nik nezvelebí zázrak tejto hodiny. A predsa je ďalšia preč, čas sa posunul ako koník popohnaný k rýchlejšej chôdzi. A len máloktorí z tých, čo sú na zemi, sa utiekajú k Bohu, čo je v nebi – a on sa prihovára a zapaľuje sviece v srdciach tých, čo samu zaľúbili.

SkryťVypnúť reklamu

Spočiatku sa na nebi objavili stáda oblakov, akoby sa chceli zastaviť i nad nami ako biele hviezdy, kým nenastane celkom jasný deň. A strapaté vlasy nevädzí, biele súkvetia rebríčkov a dlane alchemiliek – to všetko sa na lúkach ukladalo, aby po nich mohla prejsť noha hriešneho človeka. Ba vlastne čo je to za milosť – že Boh nás počúva, každého jednéoh zvlášť a vzhliada na nás. A my mlčíme alebo smejeme sa, alebo sa za čímsi pachtíme v utilitárnych starostiach, neuvedomujúc si, ako sa i skrze nás i v nás, rodí milosť života; ktorý už onedlho nebude; milosť nepochopiteľného bytia vyvýšeného nad nebytie, kde by len bláznom mohlo napadnúť zmysel života popierať, závidieť alebo s ním bojovať. A utekajú dni – život samotný, ten najväčší poklad života. A my zabíjame i životy nenarodené, životy stromov a vznešenosť druhých, čistých ľudí...

SkryťVypnúť reklamu

A inak počujem v diaľkach ukrajinských hôr prameniť Bielu Tisu. A inak je moja duša pustá. 

Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Na tomto blogu nájdete prevažne moje lyrické zápisky a fotografie z ciest z rokov 2006 - až doteraz. Ako svedectvo o kráse, ktorú som videla a aspoň ako minimum,ktoré je nutné vypovedať. Zároveň chcú byť tieto riadky aspoň skromnou modlitbou za literatúru, za krásu a vieru. Aby zasvietila v temnotách našich moderných, a predsa takých chudobných sŕdc. Zoznam autorových rubrík:  Krása krajinyAlbánskoAndoraArménskoArgentínaBelgickoBieloruskoBrazíliaBosna a HercegovinaBulharskoČeskoCyprusČierna HoraDánskoEstónskoFínskoFrancúzskoGréckoGruzínskoHolandskoChorvátskoIránIslandÍrskoLichtenštajnskoLitvaLotyšskoLuxemburskoMacedónskoMaďarskoMaltaMarokoMonakoMoldavskoNemeckoNórskoPoľskoPortugalskoRakúskoRumunskoSan MarinoRuskoSlovenskoSlovinskoSrbskoŠpanielskoŠvajčiarskoŠvédskoTadžikistanTalianskoUzbekistanTureckoUruguajVatikánUkrajinaVeľká BritániaStaré veciSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

52 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu