Strmý svah, žltochvosty ukrývajúce sa v petrencoch pohrabaného sena, zdravé a vľúdne hrivy karpatských stromov, na ktorých som len nedávno obdivovala sviežo sa rozvíjajúce mladé listy; sa teraz na slnku leskli prvou okrovou a žlťou, akoby im medzi bohatou korunou prebleskol sivý vlas. Až keď sa upokojila duša, začala som sa vnímavejšie dívať na stromy, okolo ktorých sme predtým prechádzali s hlasným smiechom a až vtedy som sa priblížila ku koreňom a cítila veľkú bolesť zeme. Námahu stromov zakorenených a nútených rásť na miestach, kde ani nechceli a kde by bolo ťažko prežiť aj trávam. Kde o kúsok dopadajúceho svetla zápasí každý kúsok ihličia. A len ľudské srdce zaťažené pýchou nie je schopné vidieť seba ako prach a prestať súdiť druhých, keď sa v ňom stále nanovo vynárajú nové a nové vrstvy pýchy – také ďaleké od scvrknutia sa, od stíšenia a radosti z druhých. Také ďaleké, ako je od duše človeka príroda – ozývajúca sa svojimi prastarými a múdrymi tónmi. A nám sa stráca ľudská tvár slnka, nevidiac už v ňom starodávneho brata; a nevidiac viac v ňom a ani v sebe prítomnosť nezmerateľného Boha.
Pastierky kráv.
Ani si nedáme tú námahu pýtať sa: kto vo mne býva? Keď sa nám podkladajú myšlienky – a jedny navádzajú na zlé a druhé k obete.
Prechádzame mestečkami tak rýchlo, spokojní sami so sebou a zanechávajúci za sebou kostoly a toľko možností na pokánie. Zlaté kupoly sa i v tejto časti Ukrajiny dvíhajú nad rovinu dedín – z diaľky sa ozýva hluk, lešenie vŕzga vo vetre. To je znak toho, že sa kostoly opravujú; že cirkev žije a rastie. Že ktosi myslí aj o krok ďalej, než je len okruh jeho vlastného dvora – že ktosi myslí i na kostol a aspoň na také symbolické odpustenie hriechov našej civilizácie; že podporí chrám.
Vonia seno a vonia teplý ľudský hlas. Bože, otvor nám oči. Na konároch stromov oťažených jablkami sa kolísali vrany, slávik červienka preletel okolo kríkov popri nás. Len my sme kráčali po tejto krajine a s nami naši rozpýšené duše – také zaujaté sebou, ale i odovzdávaním sa pre priateľov; také zaujaté Ukrajinou, ktorú sme spoznávali aspoň po povrchu; a snáď len sotva rozumom; ale vôbec nie srdcom, sme mohli pochopiť utrpenie tejto zeme.
V tejto škole bola na niekoľko dní v marci 1939 vyhlásená Republika Karpatská Ukrajina, parlament zasadal v tejto triede.
Čo zachytí sa vlastne v duši človeka. Tak rýchlo ubiehajú dni a my sa vezieme v nich ako vo farebnom kočiari a nik nezvelebí zázrak tejto hodiny. A predsa je ďalšia preč, čas sa posunul ako koník popohnaný k rýchlejšej chôdzi. A len máloktorí z tých, čo sú na zemi, sa utiekajú k Bohu, čo je v nebi – a on sa prihovára a zapaľuje sviece v srdciach tých, čo samu zaľúbili.
Spočiatku sa na nebi objavili stáda oblakov, akoby sa chceli zastaviť i nad nami ako biele hviezdy, kým nenastane celkom jasný deň. A strapaté vlasy nevädzí, biele súkvetia rebríčkov a dlane alchemiliek – to všetko sa na lúkach ukladalo, aby po nich mohla prejsť noha hriešneho človeka. Ba vlastne čo je to za milosť – že Boh nás počúva, každého jednéoh zvlášť a vzhliada na nás. A my mlčíme alebo smejeme sa, alebo sa za čímsi pachtíme v utilitárnych starostiach, neuvedomujúc si, ako sa i skrze nás i v nás, rodí milosť života; ktorý už onedlho nebude; milosť nepochopiteľného bytia vyvýšeného nad nebytie, kde by len bláznom mohlo napadnúť zmysel života popierať, závidieť alebo s ním bojovať. A utekajú dni – život samotný, ten najväčší poklad života. A my zabíjame i životy nenarodené, životy stromov a vznešenosť druhých, čistých ľudí...
A inak počujem v diaľkach ukrajinských hôr prameniť Bielu Tisu. A inak je moja duša pustá.
