Po piesku sa opatrne - ako sa tesne pri zemi, ba nad ňou, kĺže had - prechádzalo ticho. Vchádzalo do skrýš medzi telami rozlámaných balvanov, prechádzalo cez oká na zasolenej zemi, prešlo cez mŕtve jazerá a skalný zráz a prišlo aj tam, k cestám a k začiatkom kášánskych domov.
Aké je veľkolepé stretnúť v tých miestach človeka. Každá postava pôsobí ako anjel, každý jej pohyb, rozhodnutia niekam ísť alebo zastať, človek vníma pozorne, každú postavu by prijal v slzách a dotýkal sa jej tváre – Ty si... Ty si naozaj človek? A vzápätí sa chce pýtať – čo ťa to vlastne vedie... Čo sa to deje tam vo vnútri hlavy a v hĺbke srdca, že to dáva dňom zmysel a silu žiť, že to má hlas a že sa to privráva rečou... Aký zázrak je vlastne ľudská myšlienka.
Čas nikam nezmizol. Nikam sa nepodeli moje skutky. Moje zúfanie, moja nenávisť, moja nechuť a môj hriech. Nikam sa nepodeli trávy, letný a zimný piesok, ktorý zalial na jar dážď, nikam nezmizli ani olivy kvitnúce v iránskych sadoch a predsa už nepočujeme reč vecí minulých a budúcich. To všetko utrpenie, ten všetok pokorný a pracovitý život, sa premietol do perzských motívov, básní a bájí, príbehov Knihy kráľov Šachnáme a žalostných qasíd, do naliehavých štvorverší a do milostných qazel, kde nevedno, či autori velebia, či plačú nad životom. A vo sfére zhmotneného slova – kde bol už za slovom čin, konkrétny život, konkrétny kameň a obydlie... Sa celé dejiny národa premietli do sídel, do dedín a stavieb stojacich celé stáročia. Tak možno kdesi tam, v dávnych sférach korenia ako limby aj uličky Kášánu.
Každá z nich má v sebe zhrnutú celú skúsenosť národa, v ich na prvý pohľad pôsobiacej neusporiadanosti – a predsa poriadku a šťastí žijú ľudia – tí, čo by svoj starý domček nevymenili za paláce sveta. A nie je to preto, že by nevedeli o veľkoleposti iných kultúr. Že by sa nenadchýnali nad múdrosťou východu a západu a ich odlišnými cestami... Tí ľudia však milujú svoj národ. A vedia o pravde, čo je moje – v skutočnosti nie je moje. A že som podobný prachu uličiek a listom odtrhnutej bazalky. Preto poď ďalej, vstúp do môjho príbytku, príď a pohosti sa. A pretože nie ďaleko odtiaľto leží zem, kde stál, kľačal i prosil otec Abrahám, budem i ja prosiť, aby Boh nezničil svet. Lebo som videl i poznal bolesť a nechcem, aby druhí trpeli.
A tak rovnako ako trojica – ticho, čas a poludňajšia páľava; kráčame aj my po uliciach Kášánu. A dívame a divíme sa všetkému, čo vidíme navôkol. Na chvíľu naše kroky stíchnu – ale aj vtedy cestujeme. Prechádzame sa Kášánom po vertikálach času, vidíme deti na priedomí v telách dospelých mužov a starcov, vidíme budúci Irán a budúci svet a v duchu sa udivujeme a usmievame, ak si pomyslíme na veľkých duchov, akých ešte zo všetkých národov povolá Božia milosť a túžba po kráse. A potom sa vydávame opačným smerom – vidíme starcov ako deti a stromy ako krehké sadeničky a ešte predtým ako semená a ako čosi zázračné, mäkkú hmotu vo vnútri piestikov a napokon ako rozpadnuté svetlé práchno a peľ včiel, až sa pýtame – a ktorá podoba je vlastne tvoja pravá, strom? Kedy nastane vlastne to „teraz“, ktorá podoba človeka je „tá ozajstná a pravá“ – žiadna, žiadna z tohto času. Odrazu vidíme, že pravé je len to, čo je večné.
A tak sa prechádzame po starom Kášáne a ako mocný dážď nás zalievajú prúdy slnka. Hľadíme na ornamenty pripomínajúce bludiská a kvety a žasneme, ako v originalite a cyklení dokázal dávny človek pochopiť svet a ako v symbole kruhu popísal svoj vlastný život, pokým ho nepretne vertikála večnosti. A tak v poludňajšom slnku, ktoré vábi zmysly a vraví im – odpočívaj.... A tak v poludňajšom slnku a v mladosti, ktorá omotáva myšlienky a vraví im – buďte svojvoľné a rozšafné... A tak sa v poludňajšom slnku skláňame k prachu ulíc a studniam a prikladáme k nim pery akoby sme bozkávali studené čelo vody. A potom dvíhame zrak k modrému nebu, ktoré má moc darovať každej chvíli života radosť a ktoré má moc z každého okamihu všetku radosť vziať. A zrazu vieme, prečo stoja staré múry, prečo sú živé i mŕtve uličky Kášánu a že niet na svete väčšej istoty, než je modlitba – v ktorej nám prikyvuje slnko, keď sa rozdáva v lesoch a nad mestami a keď žiari na starú a hebkú a v slzách z piesku blyštiacu sa iránsku púšť.
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
