...v štáte Dánskom

Až opadajú hviezdy z neba, ako opadáva z duše detstvo a strieborné listy strácajú stromy, zmiluj sa nad nami, Bože. Až Európa zhodí kríže akoby jej strechy boli plecami a akoby sa dal zhodiť kus samého seba, zhodiť z pliec pravdu, že je niekto perlou, najväčším diamantom na svete, zmiluj sa nad nami. Lebo sa zbavujeme teba samotného, vlastnej vznešenosti, akoby sa hudba zbavovala krížikov, čo jej povyšujú tóny, lebo kríž dvíha, a diabol ťahá k zemi. A kto pozdvihne zo zeme do prachu spadnutý kríž, toho kríž povýši na nebesia.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

To slnko, ktoré sme toľko milovali ako deti a neuvedomelá láska k nemu pretrvala po celý ľudský život... To slnko, ktoré verne dávalo každý rok rozkvitnúť dubu a pozývalo na svet medvedí cesnak pod členkami stromov a listy vŕb... To slnko, ktoré chránilo život užoviek a ktorého kotúč prastaré národy dávali nad býčie rohy ako znak kráľovskej moci... To slnko, ktoré všetky kmene maľovali do pradávnych vzorov a od ktorého zvieratám a deťom voňala koža... To slnko teraz vychádzalo nad Dánskom.