12. feb 2014 o 23:05 (upravené 12. feb 2014 o 23:19)
Páči sa: 0xPrečítané: 1 660x
...v štáte Dánskom
Až opadajú hviezdy z neba, ako opadáva z duše detstvo a strieborné listy strácajú stromy, zmiluj sa nad nami, Bože. Až Európa zhodí kríže akoby jej strechy boli plecami a akoby sa dal zhodiť kus samého seba, zhodiť z pliec pravdu, že je niekto perlou, najväčším diamantom na svete, zmiluj sa nad nami. Lebo sa zbavujeme teba samotného, vlastnej vznešenosti, akoby sa hudba zbavovala krížikov, čo jej povyšujú tóny, lebo kríž dvíha, a diabol ťahá k zemi. A kto pozdvihne zo zeme do prachu spadnutý kríž, toho kríž povýši na nebesia.
To slnko, ktoré sme toľko milovali ako deti a neuvedomelá láska k nemu pretrvala po celý ľudský život... To slnko, ktoré verne dávalo každý rok rozkvitnúť dubu a pozývalo na svet medvedí cesnak pod členkami stromov a listy vŕb... To slnko, ktoré chránilo život užoviek a ktorého kotúč prastaré národy dávali nad býčie rohy ako znak kráľovskej moci... To slnko, ktoré všetky kmene maľovali do pradávnych vzorov a od ktorého zvieratám a deťom voňala koža... To slnko teraz vychádzalo nad Dánskom.
Aj naše kontinenty sú ostrovmi, a predsa pociťujeme malú plochu zeme ohraničenú vodou ako čosi existenciálne, kde si väčšmi uvedomujeme vlastné bytie i vznik pevniny, akoby boli ostrovy vzorkou zeme i ľudstva v malom.
Pred rokom vyšli Pútnické impresie Európou a Ruskom - kniha lyrických cestopisov po všetkých európskych krajinách od Lisabonu po Vladivostok. Základom boli práve články uverejnené na tomto blogu sme.sk
Akoby existovalo zvláštne príbuzenstvo medzi človekom a letom, dostávame najviac životnej energie v tomto období. Zdalo by sa to absurdné – veď človek neprestáva byť človekom, ani keď pôda vonia jeseňou a zem pokryjú ranné hmly.
Keď sme vystúpili z lietadla, obklopilo nás tropické teplo a pocit, ktorý som poznala len zo skleníka botanickej záhrady. Prach červenej pôdy na vozovke