Možno preto, že bol august alebo preto, že väčšie národy prežívajú národné svitaky inak ako my, no na každom rohu, námestí, ale dokonca aj na priečelí domov na obyčajných sídliskách stáli malé pomníčky pripomínajúce miesta, kde padli civilisti počas Varšavského povstania. A keďže výrazná červená farba na poľskej vlajke bije do očí, vlajočky, ruže a muškáty udierali turistov prechádzajúcimi varšavskými ulicami skoro na každom kroku.
„Jééj, tak to si musím odfotiť! A potom to ukážem známym, aby videli, akí sú Poliaci veľkí patrioti, keď sa pri každej pamätnej tabuli chúli kytička črstvých kvetov. Také čosi by u nás nebolo možné. Tak to si musím odfotiť...“ Cvak-cvak-cvak. Jacek, Halina, Malgorzata. Cvak. Odfotila som si aj pamätnú tabuľu pod mostom. Cvak. Odfotila som si aj hentú tabuľu na Dlugej ulici. Cvak. Boleslaw, Irena, Wojciech. Cvak. Aj tí padli. Aj tých som si odfotila. Cvak.
Po malej chvíli sa ku mne začala blížiť postava zhrbenej ženy. Odrastené prešedivelé vlasy uvizané do uzlu, krívajúca chôdza, igelitové tašky a taký až priveľmi autentický svetlohnedý kabát, ktorý dával tušiť, že v skrini u svojej majiteľky bude asi jediným, kto sa môže vyplakať na ramenách jej prázdnych vešiakov. „Bóóže, to bude zase kreatúra! Bezdomovkyňa! No to mi ešte chýbalo, “ s pohŕdaním som sa pozrela na ženskú. A keďže za mnou a mojím fotoaparátom niečo kričala a frfľala, radšej som sa vzdialila na druhú stranu ulice a krútila hlavou, že opité nahnevané bezdomovkyne musím stretávať aj vo Varšave.
Mýlila som sa.
Bezdomovkyňa zastala pred pamätnou tabuľou, ktorú som si pred chvíľou fotila a zložila si k nej igelitky. To neboli igelitky plné zapáchajúcich handier a fľašiek od čuča. Mala v nich chrizantémy, čo doniesla práve na to miesto, ktoré bolo predchvíľou iba mojím fotografickým objektom. Pretože tam niekto skutočne padol. A nebolo to len o atrakcii a fotení: „Jééj, akí sú Poliaci patrioti, keď na pamätné miesta stále zastrkujú kvetiny.“
Ešte chvíľu som stála na druhej strane ulice a pozorovala ženu a jej svetlohnedý kabát. Elektrické drôty nadomnou boli vypäté ako dlhé vlasy dievčat a ako pohyblivá opona sa na križovatkách otvárali a zatvárali dlhé závesy z ponáhľajúcich sa chodcov. Výhľad na starú ženu s igelitkou kvetín mi zakryla električka. A tak v duchu som sa sama seba pýtala, kto je tu vlastne kreatúra. V tej chvíli totiž stála určite na opačnom konci ulice než žena v svetlohnedom kabáte.
Jedno z obyčajných sídlisk Varšavy. Asi netreba zvlášť popisovať, čo sa na mieste, kde dnes kvitnú muškáty, dialo pred 63 rokmi.
Možno trošku vyschnuté a skromné, ale predsa aj túto tabuľu zdobili kvetiny. Varšava na svoje Povstanie nezabudla. (snád nezabudneme ani my...)
