Dnes budem tichá, to len čosi iné zo mňa tak, ako biela holubica cez temný archív noci, vyletelo k nebesiam. Bola to modlitba; to, čo sa z vyhorenej stráne srdca akosi samo pozviechalo a hoci na to nebola nijaká nádej – tak, ako vo vysokých skalách a chladných a hlbokých vodách prosí telo o život; zaprosila o život aj moja duša.
Láska, príď – čo ako biela breza vstávaš z popola.
A zachráň všetko, čo veľké je a hodné.
Ty, čo dlhšie ako hostia rozpúšťaš sa na jazyku v duši.
Nájdi ma ráno inú, láska. A zmeň mi ruky na brezy. A ja tu s nimi stojím a preberám fotky z Litvy a chválim a hľadím a žehnám a to už nie ja, ale biela breza stojí na mne z popola.
Ty si jediná a najväčšia – Breza. A práve preto, že sa z teba mnohí smejú a že si proti logike... Proti nej vôbec nie si. Ty si Logos. Naopak, to hriech je tvoj oponent.
Odpusť mi moje kyslé pôdy, Breza. A aj ten otrávený prameň - ústa, čo sa tak rady hlásia ku slovu.
Mohli by sme nanosiť aj celé pohorie krížov, a aj tak by nevyjadrili lásku dobrých ľudí k tebe a ani tvoju bolesť.
...
Vysaj mi z duše vzdor. Svätá breza... A aj tú zlú vlastnosť, že sa málo kajám; alebo, naopak, až priveľmi, že slová stratia hodnotu a už to nie je ani úprimnosť, ani pokánie.
...
A ruky mi premeň na listy. Nech sa činy prstov premenia na lístkové zlato pohladenia.
...
Veď ty nie si o volaní tvojho mena, Breza. A tam, kde by som chcela získať – tam mám dať.
To Breze vďačím za to, že nie som Kain.
