A už je dávno po tom a ja sa modlím za vojakov. A už je dávno po tom a vravím: „Poďte, ponesiem váš kríž.“ Lebo je táto chvíľa taká krátka, keď milujem, keď naozaj žijem a keď si chcem vziať aspoň kúsok tej bolesti, čo nosí ľudstvo.
Ale je ešte iné utrpenie, ktoré niesla láska. Ale sú ešte iné plecia. Ale je ešte láska taká čistá a taká absolútna, až ju človek začal nenávidieť, až ju chcel človek vyhnať – o čom vie veľmi dobre prastarý piesok v Gergeze a Godarinskom kraji. Tam sa zem pamätá a miestami od žiaľu zlatne. Tam pijú holuby zo studní, keď občas zaprší a drobné kríky sa pridŕžajú suchej zeme ako prastarého zákona, ktorý vie o všetkých okamihoch každého ľudského chodidla.
A je to zvláštne, veľmi zvláštne – kde sa v ľudskom srdci berie nenávisť. A je to zvláštne, veľmi zvláštne, kde sa v ľudskom srdci berie pýcha. Kde sa v ňom berie súd a kde nechuť pokľaknúť pod krížom: „Môj Pane.“ A tak radšej ľudia zatvárajú obloky a ťažké okenice pred láskou ako pred búrkou, tak radšej vravia – stačilo, už sme to videli a poznali... Tak sa zatvárajú ľudské oči a uši zalievajú voskom ako pečate.
A ani ja nie som iná a ani ja nemám nič. Aj ja mám pýchu tesne pri sebe ako vŕšok nad údolím, na ktorý často vybieham namýšľajúc si o nadhľade.
Tak miesto toho stojím aspoň drobnú sekundu v tom, čo sa môže zajtra skončiť a čo sa volá život – tak stojím na kraji verdunského poľa. Vôbec nič nemám, nič som nevidela, neviem ani vravieť a ani chodiť. No predsa ma drží dobrá ruka. Tak predsa stojím na kraji verdunského poľa a modlím sa za ľudstvo a ľúbim. A po širokých riekach plávajú pokojné kryhy a kdesi na zemi letí kŕdeľ slúk. Za Lesnicou sa točí krásny Dunajec a Boh si pamätá aj na sýkorky, ktoré raz našiel otec pod pôjdom. Už je noc a možno sa ešte nájdu ruky, ktoré vyrobia zbrane. Možno sa ešte nájdu ruky, ktoré sa zopnú k modlitbe.
