Ako nekonečné dobro zazneli do tíšav vilniuské zvony. Tento zvuk nebol ako dážď; no tam, kam vstúpil – ako sa ozývalo ich tlmené dunenie vo výškach veží a tesne nad starými chodníkmi – prinášal po stáročia najvznešenejšiu zvesť. Predstúpil ku nám všetkým vo väzení z tela; prišiel aj ku mne, ktorej ani nenapadlo vstúpiť do chrámu. „A už sa nepýtaj, kto je lepší. A už nesúď.“ tak zneli zvony; po rieke Neris prechádzali výletné lode s noblesou bielych veľrýb.
Pod zemou svietil jantár. Nateraz o ňom vedeli iba vrstvy hornín a korene, aby sa neskôr ocitol na dlhých nitiach a v strieborných rámoch; aby ho ženy nosili na hrudi a prstoch ako vzácneho motýľa, čo vravel: „Ja som tvoj starší brat. Aj ja som zo zeme.“
Možno by bolo smutno slnku, keby vychádzalo a zapadalo nad prázdnou krajinou; no možno by mu bolo ľahšie - lebo čo keď aj krajiny a hviezdy kdesi v hlbinách bolia všetky hriechy, ktoré pod nimi nosíme a ktoré sa ešte stanú. A čo keď plačú, ako plače nebo nad ešte nenarodeným zlom; nad tými miestami v čase, kde sa ešte vzbúrime a neodprosíme; kde zabijeme v duši alebo zaprieme, čo sme naozaj zažili.
Slnko mi prechádzalo po koži a sadlo na plece ako by mi naň niekto dýchol bozk. Potom zas skĺzlo na druhé rameno; prevalilo sa po ňom ako boa dávnych speváčok z fotografií a napokon skĺzlo po bokoch až do tráv. A tam prácne, ako sa žlté húsky dotýkajú výhonkov a korienkov, prechádzalo steblo po steble – až tráva vyschla a ktosi začul jej nárek, ak zahorelo priveľmi.
Na uliciach zneli kapely, hlasné výkriky murárov, trúbenie áut v zákrute pri litovskom sneme a lodičky mažoretiek, čo prechádzali cez mesto. A to bolo mesto, ktoré ako každé iné čaká na svojich spravodlivých; ktoré ako každé mesto dáva zmysel krajine, lebo v ňom sídli Duch a ktoré potrebuje ľudí, čo by ho milovali vrúcne, ako naňho ešte ráno padal knieža Dážď a podvečerné slnko ho ako samaritán vzalo do dlaní.
