Zrazu som bola priťažká a prihrubá na tú vznešenú krásu maličkých, s akou sa dívajú na nádheru ubiehajúcu za oknom vlaku a všetko sa zdá veľkolepé a nové – akoby práve začal svet alebo sa práve končil, a ľudské zmysly by ešte chceli všetko naposledy obsiahnuť vo svojej veľkoleposti.
Nad Vitebskom sa pomaly dvíhalo ranné slnko. Zazrela som ho ešte v chladnom svitaní, keď sa držalo pri zemi ako dieťa a jemné farby prebleskujúce v koreňoch obzoru pod blednúcim nebom noci napovedali nové ráno. Zazrela som ho aj potom, keď vystúpilo nad bytovky a rané parky a o niekoľko hodín neskôr sa už jeho žiara odrážala v zlatých strechách kupôl a sypalo sa na nedeľné cesty, prvých prebudených mešťanov, na drobné vtáctvo – trasochvosty, sýkorky a vrabce, ktoré som zhliadla v týchto končinách. A nikto sa viac nepýtal, kde bola noc – hoci sme ju všetci videli tu, tu, takú prítomnú a hustú, že by nič nenasvedčovalo tomu, že by raz mohla nastať i smrť tmy. A Slnko poslušné Bohu vyšlo na obežnú dráhu, aby nás opäť presvedčilo o zmysle svitania, v ktorom všetci žijeme.
Ponárala som sa hlbšie do krásneho mesta a všímala si všetko, čo ma prijímalo ako hosťa, i to, čo bolelo, keď občas mladí ľudia vyriekli, ako nechcú viac žiť v tejto zemi – vraj západ, západ... alebo keď sa čudovali, čo ma privádza až do ich končín. Nuž, privádza ma sem práve Vitebsk a práve vy, tak veľmi som tešila na vás a vašu krajinu, aby sa mi naplnilo to, čo som o Bielorusku počula a aby som sa poklonila bieloruskej zemi. Aj v tých časoch,keď už zo všetkých rádií hrá len americká hudba alebo ten druh ruskej hudby, ktorý sa od anglofónnej líši iba jazykom – a ani to už často nie. A potom sa dívam na široké upravené bulváre, na nové budovy a viem, čo sa tu mohlo odohrávať pred sedemdesiatimi rokmi a čo si vytrpeli generácie pred nami. Vznešený Vitebsk, ktorý založila kňažná Oľga, vznešený Vitebsk posvätený blízkosťou kláštorov v Polocku a kniežaťom Jaroslavom Múdrym. Vznešený Vitebsk s chrámami nad brehom Západnej Dviny, čo oznamujú všetkým prichádzajúcim poriadok vesmíru a sveta – ten poriadok, ktorý sa nám tak často ztráca zo zreteľu v rýchlom toku dní; ten poriadok, o ktorom ak nemáme vedomie, sme úbohí a stratení vo svojich každodených súženiach a starostiach. A medzitým už nad Vitebsk vystúpilo ranné slnko, tiene si ľahli po celej dĺžke pod dstromy akoby sa cheli podobať na kňazov pri vysvätení obetujúcich svoj život Kristovi, keď ležia na zemi s rukami roztiahnutými do tvaru kríža. A vnútorný hlas mi vraví – neponižovať; dvíhať, dvíhať každého človeka a pokľaknúť pred ním v srdci, pred každým; lebo len takto budem schopná uvidieť pravú tvár sveta.
Všimnite si, prosím, aké sú tieto zvony živé. Zvoní na nich totiž v kostolnej veži mních, aby boli srdcia zvonov posvätené modlitbou a pohybmi ľudského srdca.
Už sa pomaly vo vedľajšej izbe zobudia i dievčatá,ktoré ma prichýlili v tomto východnom meste a ja sa budem snažiť zadržiavať kašeľ, čo sa ku mne pridružil ako túlavý psík neopúšťajúci svojho nového pána ešte kdesi na Ukrajine. Potom znovu uvidím jeho – Vitebsk, Vitebsk. Chagallovo rodisko a miesto života toľkých maliarov, až sa celé mesto stalo obrazom a bolo ním už dávno, dávno predtým, keď má každú jeho podobu od vznku až po dnešné dni kdesi hlboko v sebe uložené Bytie; hoci sa nám stredovek zdá byť taký ďaleký a taký ďaleký i starovek, že vôbec nepátrame po svojich koreňoch. No teraz ešte všetko spí – podobne ako pokorné srdce, múdrosť a ticho ukryté v hlbokých ľuďoch; podobné ako odpustenie a žiaľ ukryté v srdciach najmúdrejších; podobne ako láska druhých, o ktorej ani netuším a pred ktorou sa vždy tak hanbím, až si ju uvedomím; keď sa vraciam domov ako zlý chlapec, ktorý porozbíjal okná a až teraz si uvedomil, čo spáchal a ako veľmi ho milujú, že mu odpustili. A v zemi spia doteraz nevidané poklady a svedectvá a v zemi spí i doteraz nevydaná budúcnosť... A my sa radšej rúhame a chodíme po chodníčkom zlých, než by sme ju celú zasvätili Bohu, veď je to predsa dôstojné a správne, zasväcovať sekundy podivuhodnej pretekajúcej životnej rieky niečomu, čo je najkrajšie na svete a čo nás presahuje. A tak slnko svieti i na mňa a ja klesám na kolená, keď vidím svoje prsty, ktoré mohli nebyť a svoje ústa,ktoré by sa možno nikdy nenačiahli po slove, ak by im to nebolo dané a dovolené a že to všetko by mohlo v sekunde nebyť, ak by to tak Ktosi chcel. A skláňam pred tým Kýmsi hlavu, zaspieva žltochvost a slnko dopadne pevnejšie za okenice mojej izby, keď dvíham ruku, aby som si na hruď položila Kríž.
