Už sme vypili pohár rána a kým je vo Vladivostoku už podvečer, Európu môže navštíviť skororanné svetlo, to svetlo, ktoré svietilo nad Primorským krajom, ale vyčerpalo sa a cez južnú Sibír putuje teraz do rodnej Európy. Vladivostok, prístav, hmla, vietor a chlad, lode, strojárne, výskumné centrá a banky, pre niekoho koniec eurázijského kontinentu a pre niekoho milované rodisko.
Mesto pokrýva hmla a súmrak taký hustý, že more na obzore sa premieňalo na tmavosivú čiaru. Príď, slnko, a zasvieť i v mojej duši, aby sa už nemohla búriť, aby už nemohla konať tak, ako nechce Boh, aby už videla Teba, slnko vytrvalé a neustále ako zmysel života.
Kým my sa radujeme na jednej strane sveta a správy, argumenty, fakty i jasne predpokladateľné dôsledky odhŕňame ako vlasy, ktoré nám do čela navial vietor, na svete prebieha vojna. Tá vojna sa deje v rôznych častiach sveta, jej epicentrum sa prenáša z krajiny na krajinu alebo horí vo viacerých oblastiach súčasne. Teraz sa citeľnejšie týka aj nás, hoci nie úplne všetkých členov spoločnosti, ale jej zámery sú desivé a dosahujú sa efektívnejšie než vo všetkých dávnych bitkách, kde duneli kopytá koní a pod slnečnými lúčmi sa leskli brnenia alebo vojenské štíty. Nateraz sa nad nami leskli len v daždi oplakané strechy vladivostockých domov a temné oblaky, vietor a diaľka ako milosrdná sestra nachvíľu zakrývali oči pred tým, ako zavše zakrývame oči dieťaťa v objatí pred hrôzou.
Foto: Mária Džunková
