Noc roztvorila svoje vráta a vysypali sa z nej hviezdy. A spolu s nimi aj plynutie nočných hodín, pri ktorých by sa zdalo, že po tme ubiehajú akosi tichšie a pomalšie než cez deň, že nočný čas je akýsi iný, hĺbavý a pokojnejší než čas uprostred poludní. A predsa sa aj nočné nebo premieňa. Aj ono presakuje mĺkvym svetlom vynárajúcim sa spoza obzoru, aj jeho hviezdy blednú, až napokon i zornička žiari strieborným svetlom, až kým ju celkom nepohltí nový deň.
Svetlo sa rozsypalo na krajinu ako biela múka. Prikrylo všetky snahy včerajšieho dňa. Všetky hĺbky, ktorých sa dotklo ľudské srdce, aby v novom dni započalo svoju púť nanovo a nanovo objavovalo hodnotu vecí, nanovo objavovalo samo seba, svoje hranice a nekonečnosť toho, čo mu dodáva silu a čo ho presahuje. To záhadné „čosi“, čo nazývame milosťou, dobrom a životom samotným.
Pomaly pretekali rieky cez smútok Pobaltia. Cez jeho večery, ktoré držali za ruku bielu noc a spolu sa vznášali nízko nad trávou ako húfy drobných mušiek. Cez jeho chodníky spokornené v zákrutách, cez cesty miznúce v poliach a vo vlasoch jačmeňa, cez údolia, ktoré sa túžili premeniť na kopce a ujsť bližšie k nebesiam – ale nebolo kam, lebo v tomto kraji niet kopcov a niet hôr, ktoré by dvíhali ťarchu zeme k nebu. Tu je len rovina. Rovina podobná hladinám jazier a hladine širokej Dviny, túžiacej dotknúť sa slnka aspoň v jeho odraze na hladine Baltského mora. Rovina podobná čelu dievčat spievajúcich lotyšské piesne, rovina podobná hladkým listom briez. Rovina podobná Božej dlani, ktorá sa rozprestrela nad Európou, aby na ňu zosadala milosť, nekonečná milosť udržiavajúca tento kontinent. Rovina odpočívajúca v tomto zabudnutom kraji Európy, v kraji, kde žili dávne medené, strieborné a zlaté hory z rozprávok, kde prebývalo Slnko, nelíhalo si spať a spolu s Bohom bdelo nad pobaltskými lúkami, nad vetrom v korunách briez, nad dedinami, mestami a krížmi pri cestách.
Život... Tak veľmi som sa potrebovala natiahnuť za životom, dotknúť sa jeho milosrdného plášťa, aby sa kúsok jeho energie preniesol i na mňa, aby sa aj vo mne rozhoreli jeho plamene. Videla som ho, ako kráča cez husté pobaltské lesy, cez jaskyňu nad brehom Dviny, cez rumoviská zaniknutých dedín, cez ticho, v ktorom práve umierala breza, cez ticho, v ktorom obrastali lišajníkmi stromy a v ktorom sa rozvíjalo zelené slnko papradia. Videla som život, ako sa dotýka pobaltského neba, baltických oblakov tiahnucich ako stáda bielych zvierat k moru, ako sa dotýka vetra, ktorý pozná Petrohrad, ako sa dotýka i mojich líc a mojich viečok, až napokon prišla noc a obzor sa rozhorel i jej temným plameňom.
